Ruská revolúcia (1. časť)

Ruská revolúcia navždy zmenila svet. Kompletne prerobila spoločnosť najväčšej krajiny na svete a počas nej došlo k najradikálnejším zmenám v štátnom zriadení, aké dovtedy bolo možné vidieť. Chudoba, privilégiá, zločinnosť a triedne rozdiely mali byť nahradené mierom, prosperitou a rovnosťou pre všetkých na celom svete. Tento sociálny experiment však zlyhal, priniesol so sebou množstvo obetí a pod jeho vplyvom sa tretina sveta ocitla v tieni komunizmu. Magistra História sa chce tentokrát v súvislosti s ruskými dejinami zamerať na to, ako sa idealistický sen zmenil v skutočnú nočnú moru. Nech sa páči, príbeh ruskej revolúcie začína…

Začiatok februárovej revolúcie

Vo februári 1917 ruskí ľudia pod vplyvom 1. svetovej vojny hladujú a už nevládzu ďalej pracovať. Dňa 23. februára vychádzajú do ulíc Petrohradu na protest proti nedostatku chleba ako prvé továrenské robotníčky a neskôr sa k nim pridávajú aj robotníci. Kríza spočívajúca v nedostatku chleba sa čoskoro zmenila v hnutie zosadzujúce cára. Protestujúcich ľudí podporovali aj socialistickí agitátori. Ako dni plynú, ich počet sa zvyšuje a sú čoraz ťažšie kontrolovateľní a menej tolerovateľní.

O dva dni neskôr (25. februára) zakročili proti nim vojaci a mnohých zastrelili, demonštrácie však pokračujú ďalej. Dokonca ani kozáci, tradične verní cárovi a veľmi brutálni pri potláčaní demonštrácií, nezakročili a demonštranti ich tak považovali za robotníkov a roľníkov v uniformách. Aj jedna z najprísnejších vojenských jednotiek cára sa tak pri tejto kríze ukázala nespoľahlivá.

Februárová revolúcia Rusko

Situácia zašla tak ďaleko, že mestským autoritám v Petrohrade nezostávalo nič iné, ako požiadať o intervenciu samotného cára Mikuláša II. (1868-1918). Ten sa však v tom čase nachádzal na nemeckom fronte. Vojna sa vyvíjala pre Rusko zle a cár nemal na to, čo považoval za bežný protest, čas. Po nezastaviteľnom prúde telegramov z Petrohradu sa však napokon rozhodol zakročiť. Mikuláš II. nepatril ani zďaleka k najprezieravejším politikom v dejinách a na potlačenie protestov vždy používal jedinú odpoveď, násilie.

Za štyri dni sa centrum Petrohradu zmenilo doslova na bojové pole, kde boli ľudia ochotní za slobodu aj zomrieť. Cárski vojaci odmietali spočiatku do davov strieľať, neskôr však pod nátlakom veliteľov streľbu spustili. Napriek zabíjaniu demonštrácie pokračujú. U cárskych vojakov badať známky hnevu a napätia. Odmietajú sa vrátiť sa do ulíc, keďže v mnohých prípadoch sa medzi ľuďmi požadujúcimi chlieb nachádzali aj členovia ich rodín. Po začatí vzbury už nebolo cesty späť.  

Na scénu dejín prichádzajú námorníci z Kronštadtu

V ruskej revolúcii zohrala kľúčovú úlohu skupina námorníkov z námornej základne v Kronštadte, ktorá ležala na malom ostrove vo Fínskom zálive (asi 20 kilometrov od Petrohradu). Jej hlavnou úlohou bola ochrana hlavného mesta Ruska pred morským útokom. V pevnosti vládla veľmi prísna morálka a s námorníkmi zaobchádzali ich velitelia len o trochu lepšie ako so zvieratami. Kruto ich trestali aj za drobné prehrešky. Hoci sa im snažili informácie o udalostiach v Petrohrade tajiť, predsa len sa k námorníkom dostávali reči a klebety.

Začínajú sa potajomky stretávať a sú tikajúcou bombou, ktorá čaká na explóziu. Začiatkom marca sa námorníci stretli, aby si zvolili revolučný výbor a spustili krvavé vyrovnávanie účtov s veliteľmi, ktorých buď zabili, alebo uväznili. Autorita v pevnosti padla.

V tom istom čase sa cár vracia z nemeckého frontu do Petrohradu, jeho vlak však zastavia vojaci, ktorí ho prinútia abdikovať. Cárov brat Michail Alexandrovič (1878-1918) trón odmietol už predtým a cárov malý syn Alexej (1904-1918) trpiaci hemofíliou bol na to príliš slabý a krehký. Bez dediča na trón tak po abdikovaní cára končí 300-ročná vláda Romanovcov, padá monarchia a revolúcia je neodvrátiteľná. Po celom Rusku sú odstraňované symboly cárskej moci a oslavujú nielen socialisti, ale dokonca aj demokrati, liberáli a mnohí vojaci.

Nastáva čas tvorby ideí a ideálov. Ľudia sa cítili, ako keby prevzali kontrolu nad vlastnou budúcnosťou. Tlačí sa množstvo pamfletov o začiatku novej éry, ľudia majú novú vieru a považujú sa za centrum sveta. Veria, že hlasy námorníkov, roľníkov a vojakov možno počuť v ruských masách. Dochádza k prvým snahám o demokraciu.  

V Kronštadte pohltila revolúcia námorníkov ešte radikálnejšie než v Petrohrade. Ich verziu pritom možno považovať za najpriamejšiu formu demokracie, keďže viedli denné zhromaždenia, ktorých sa mohol zúčastniť ktokoľvek. Dokonca si vytvárajú aj vlastné zákony. Zatiaľčo v Petrohrade panuje vysoká kriminalita, v Kronštadte sa takmer  nevyskytuje. Neexistuje tu hazard ani prostitúcia.

Do Petrohradu prichádza Lenin

V Petrohrade to vyzeralo, ako keby revolúcia nikdy nenastala a cársky režim tu bol nahradený dočasnou vládou. Ministri tejto vlády boli síce demokrati, mnohí z nich ale zároveň aj vlastnili pôdu a chceli pokračovať vo vojne s Nemeckom. V tejto dobe prichádzajú do Petrohradu zo Švajčiarska viacerí revolucionári s novými myšlienkami a jedným z nich je aj Vladimir Iľjič Uľjanov alias Lenin (1870-1924). Práve on v čase, kedy ľudia očakávajú vznik najslobodnejšej spoločnosti na svete, zmení smer ruskej revolúcie.   

Do Ruska so sebou prináša marxistické myšlienky pre socialistickú budúcnosť. Tie sa zakladajú na nedôvere voči dočasnej vláde a na požiadavke, aby všetka moc prešla do rúk Sovietov. Lenina spočiatku mnohí považovali za blázna, on však o sebe nikdy nepochyboval, vďaka čomu mal síce kvality vodcu, na druhej strane ho však bolo prakticky nemožné presvedčiť o nesprávnosti jeho názorov. Tak či onak, ľuďom sľubuje viac než dočasná vláda, chlieb, mier a prosperitu.   

Vojaci navyše už nemajú záujem pokračovať vo vojne, ktorá sa zdá čoraz nezmyselnejšia. Chcú mier, nechcú sa však zároveň Nemecku vzdať. Vojaci v Petrohrade sa búria a žiadajú o podporu aj námorníkov z Kronštadtu. Tí sa začiatkom júla vydávajú do Petrohradu, aby zvrhli dočasnú vládu. Námorníci chceli ochrániť slobodu, ktorú si nedávno získali, nevedeli však presne, ako na to. Preto sa obrátili na muža, ktorý sa zdal osudom predurčený, aby im velil, na Lenina.

Tisícky námorníkov sa tak zhromaždilo pred domom v Petrohrade, kde sa Lenin vtedy zdržoval. Ten však pre nich prejav pripravený nemal a nedôveroval spontánnej revolúcii. Povedal im sotva pár viet. Frustrovaní námorníci sa potom presunuli do centra mesta, kde sa stretli s vojakmi, ktorí boli pripravení k boju. Nebol ale nik iný, kto by ich mohol viesť. Ak by sa taká osoba našla, pokojne mohlo v Rusku namiesto októbrovej revolúcie dôjsť k júlovej revolúcii.  

Demonštrácia skončila tragicky a na ľudí zhromaždených na námestí strieľali vojaci dočasnej vlády zo striech. Situácia prerástla v povstanie, snahy námorníkov o zvrhnutie vlády však zlyhali a boľševici sa ocitli v ruinách. Dočasná vláda obvinila Lenina ako nemeckého špióna a hoci boľševici pokračujú vo svojich aktivitách, on odchádza z mesta veriac, že revolúcia je prehraná. 

V Petrohrade sa k moci dostávajú prísnejší politici a minister Alexander Kerenskij (1881-1970) je zvolený za premiéra. Generál Lavr Kornilov (1870-1918) sa pokúsil o vojenský puč a poslal do mesta vojenské jednotky. Kerenskij potrebuje na obranu armádu, tá však dôveru vo vládu stratila, a preto sa o pomoc môže obrátiť jedine na Sovietov. Tí s ním odmietli spolupracovať, pokiaľ neprepustí členov Sovietu, ktorých zatkol. Kerenskij pristal na ich podmienky a sovietski agitátori tak zastavili vlak s Kornilovom skôr než dosiahol Petrohrad. Revolta armády sa skončila, Kerenskij však stratil mnoho zo svojej podpory a zbrane, ktoré dal Sovietom do rúk, im už nemohol vziať.

Októbrová revolúcia

Boľševici sa považovali za metlu, ktorá zmetie všetko privilegované a privedie k moci robotníkov a roľníkov. Lenin zmeškal toto obnovenie síl, keďže revolúciu už považoval za stratenú. Dňa 7. októbra sa však opäť vracia do Ruska z Fínska, v ktorom sa posledné mesiace ukrýval. Lenin si uvedomoval, že tento čas je vhodný na revolúciu. Keď sa o tri dni neskôr objavil v Petrohrade, okamžite sa snažil centrálny výbor boľševikov presvedčiť o potrebe prevzatia moci. Lenin  vyhlasuje, že ozbrojené povstanie je neodvrátiteľné a čas naň nastal práve teraz.

Nasledujúci deň bolí mnohí demonštranti, ktorých zatkli v júli, prepustení a kľúčovým bodom v novej revolúcii sa opäť mal stať Kronštadt. Ten dokázal za jediný deň dostať do centra Petrohradu 10.000 vojakov ochotných prijímať príkazy od boľševikov. Lenin si však uvedomoval, že s námorníkmi je potrebné zaobchádzať opatrne, keďže ich ciele boli iné než tie jeho. Súčasne sú ale námorníci za účelom ochrany revolúcie a Sovietov pripravení podporiť boľševikov.

Začala sa teda plánovaná ozbrojená revolúcia, už nie viac spontánny pokus o prevzatie moci. Hlavne v tom treba vidieť hlavný rozdiel októbrovej revolúcie v porovnaní s tou februárovou, že je organizovaná a plánovaná vopred. Demonštranti najprv obsadzujú mosty, železnice, telefónne stanice a ďalšie významné časti mesta. Dňa 24. októbra boľševici kážu námorníkom prísť do Petrohradu a tí sa tak pridávajú k ozbrojencom na krížniku Aurora na rieke Neva.

Námorníci dostali jasné príkazy: získať kontrolu nad Zimným palácom, kde sa stretával Kerenskij a vláda. Požadovali ich abdikáciu. Do paláca sa dostali rýchlo a stretli sa len s minimálnym odporom. Hľadali vojenské jednotky, nemali však mapu obrovského paláca. V stovkách izieb nebolo vôbec ľahké vládu nájsť. Keď sa im to napokon podarilo, Kerenskij bol už dávno preč a ostatní ministri pokojne čakali na svoje zatknutie. To znamenalo koniec dočasnej vlády.  

_______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Russian Revolution in Color

Obrázok: robertgraham.files.wordpress.com/2012/02/russian-revolution-1917-granger.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.