Rusko sa stáva skutočným impériom

V dnešnom článku by chcela Magistra História nadviazať na nedávny článok venovaný ruským dejinám s názvom Rusko – národ národov. Ak vás podobné články zaujímajú, budeme sa tešiť, ak venujete svoju pozornosť aj tomuto. 

Epocha Ivana IV. Hrozného

<a href=Keď v roku 1505 zomrel Ivan III., na trón nastúpil jeho syn Vasilij III. (1479-1533), ktorý sa nestal známy ako vládca, ale skôr ako milenec. Jeho prvá manželka Solomonia (1490-1542) mu nevedela dať dediča, preto ju nechal zatvoriť do kláštora a oženil sa druhýkrát s Jelenou Glinskou (1510-1538). Ortodoxný partiarcha však odsúdil Vasilijiho druhú svadbu ako hriešnu a cára preklial s tým, že sa mu narodí prekliaty syn a Ruskom budú tiecť potoky krvi. Strašidelné proroctvo sa skutočne naplnilo, keď sa v roku 1530 narodil dedič ruského trónu Ivan IV. (1530-1584), ktorému história neskôr prisúdila prívlastok Hrozný.  

Takmer od narodenia bol Ivan väzňom Kremlinu a jeho intríg. Jeho otec zomrel, keď mal len tri roky, pričom započali krvavé boje o trón. Moskovskí šľachtici známi ako bojari bojovali medzi sebou o moc a každý z nich sa usiloval pre seba ukradnúť všetko, čo sa dalo. Kým Ivan dospel, bol svedkom mnohých vrážd, ktorých obeťou sa stala aj jeho matka. Keď dosiahol dospelosť, bol už veľmi krutý, krutosť ako taká ho však obklopovala celý život a bola mu vštepená od detstva.

Keď nastal čas, aby si prevzal svoje rodové právo, ukončil boje bojarov a prevzal korunu. K jeho korunovácii došlo v januári roku 1547. Hoci mal byť len princom, požadoval titul cár (teda cézar), ktorý jeho starý otec Ivan III. používal zatiaľ len príležitostne. Ivan IV. bol tak prvým princom ruskej ríše, ktorý bol oficiálne korunovaný za cára. 

Všetka moc v ríši sa sústreďovala v jeho rukách, šľachta nemala žiadnu dedičnú pôdu či moc. Ivan IV. zapustil korene myšlienke autokracie a hoci mu pri nohách ležalo celé Rusko, chcel rozšíriť svoje územie na východ aj na západ. Krajina dovtedy známa ako „Moskovstvo“ sa za jeho vlády stala skutočným impériom.

Cár ale zároveň desil vlastný ľud, a keď Rusko napadol skutočný nepriateľ, bolo príliš slabé, aby mu odolalo. V roku 1571 dobyla ruská nemezis v podobe Tatárov Moskvu, ktorá za tri hodiny ľahla popolom a za jediný deň tu padlo asi 600.000 ľudí. Brutalita spolu s kritickým stavom obyvateľstva a chorobami zdevastovala ríšu.

Od smrti svojej prvej ženy Anastasie sa cár oženil toľkokrát, že cirkev už ani neslávila svadobnú ceremóniu. Nepotreboval manželku pre zaistenie potomka, mal ich už totiž dosť a prvorodeným následníkom trónu bol cárovič Ivan Ivanovič (1554-1581). Pri jednej príležitosti v roku 1581 však cár veľmi surovo zbil synovu nevestu Jelenu, ktorá sa nachádzala vo vysokom stupni tehotenstva a následne potratila. Pobúrený syn sa otcovi postavil a ten šialený od zúrivosti vzal svoje žezlo a udrel ho. Cárovič, Ivanov prvorodený syn a plod jeho lásky s prvou manželkou Anastasiou, zomrel jeho vlastnou rukou. Cára začali následne prenasledovať duchovia jeho obetí, hlavne jeho syna a prepadal sa čoraz hlbšie do šialenstva, až napokon v roku 1584 za záhadných okolností zomrel.

Chaos vládnuci po Ivanovej smrti

Cár Ivan IV. Hrozný pozdvihol Moskovstvo z kráľovstva na impérium, avšak jeho vlastná brutalita zabila syna, ktorého vychovával ako dediča a ktorý mal Rusko viesť po jeho smrti. Zahodil tak rodovú líniu budovanú po sedem storočí a impérium, ktoré tak ťažko staval, sa ocitlo v chaose. Vláda teroru sa jeho smrťou skončila, ale skutočný chaos sa ešte len začal. Rusi sami nazývajú obdobie týchto svojich dejín ako obdobie zmätkov, a teda „smuta“. Táto doba je spojená s hladom, chorobami a ďalšími katastrofami, v rámci ktorých sa zúfalí ľudia dokonca uchyľovali aj ku kanibalizmu.

Počas rokov 1589-1610 si cársky titul nárokovalo šesť rôznych mužov, všetkých z nich však rýchlo postretla smrť, prípadne boli nahradení inými. Veci sa začali veľmi zhoršovať a na juhu krajiny dochádzalo k útokom Tatárov a roľníckym revoltám. Na severe napadlo Rusko najväčšia námorná mocnosť tých čias. Švédsko ovládlo ruské pobrežie a hlboko do Ruska sa dostali aj Poliaci, ktorí v roku 1610 dobyli Moskvu a spravili z nej svoje domínium. To, že Poliaci mohli vládnuť Rusom, vyvolalo u obyvateľstva väčší odpor než čokoľvek iné. Poliaci dokonca zajali poslednú ruskú vládnucu autoritu, partiarchu ortodoxnej cirkvi, ktorý Rusov žiadal, aby povstali a zachránili svoju vlasť. Roľníci aj šľachta počuli patriarchovo volanie a vydali sa do boja bok po boku, vytvorili vojsko a vkročili do Moskvy. Po dvoch rokoch bojov tak oslobodila improvizovaná ruská armáda Moskvu od Poliakov.

V poslednej chvíli, ušetrení od dobytia, si Rusi viac než kedykoľvek predtým uvedomovali, že potrebujú mocného cára. Šľachtici, obchodníci aj kňazi sa preto zišli, aby zvolili nového cára, božskú autoritu oddanú cirkvi, ktorý by mal nejakú väzbu na Ivana Hrozného. V opátstve ďaleko od Moskvy sa im podarilo objaviť vzdialeného príbuzného cárovej prvej ženy Anastasie, 16-ročného chlapca menom Michail Fjodorovič Romanov (1596-1645), ktorý po počiatočnom odmietnutí napokon korunu prijal.

Na ruský trón sa dostávajú Romanovci

Michail bol v roku 1613 korunovaný za veľkého princa Moskvy. Stal sa tak autokratom a cárom všetkých Rusov. V tom istom bode sa zároveň zrodila 300-ročná história vlády Romanovcov. Mnohí cárovia tejto dynastie boli mocní panovníci a ich činnosť spravila z Ruska veľmoc. Prví z nich najprv upevňovali svoju moc v Moskve a na okolí, pričom ten, kto spochybnil centrálnu autoritu, prišiel o pôdu alebo musel ísť do exilu. Priaznivci dynastie, naopak, za odmenu získali väčšiu kontrolu roľníkov na svojich poliach a od roku 1649 mohli šľachtici prenasledovať roľníkov, ktorí od nich ušli. Práve tu sa zo slobodných roľníkov stali služobníci a nevoľníci zviazaní naveky s pôdou, na ktorej pracujú, vrátane ich detí a detí ich detí. Toto zotročenie vlastného ľudu prenasledovalo impérium a dynastiu až do ich konca.

Druhým cárom z dynastie Romanovcov bol Alexej I. Michaljlovič (1629-1676), ktorý otvoril ruské hranice obchodu so Západom, pričom východná hranica Ruska sa natiahla počas jeho vlády až k Tichému oceánu. Túžba Rusov po expanzii však ešte stále nebola ukojená, keďže verili, že boli geograficky predurčení pokračovať na sever v Baltickom mori a na juh v Čiernom.

romanovci

V roku 1672 sa v Moskve narodil chlapec Peter Alexejevič, ktorý už od detstva vykazoval kvality vládcu, nebol však prvým v nástupníckej línii. Jeho otec Alexej I. mal dve rodiny s dvomi manželkami a Petrovi nevlastní bratia Fjodor III. (1661-1682) a Ivan V. (1666-1696) sa nachádzali v nástupníckej línii pred ním. Po moci však túžila aj jeho nevlastná sestra Sofia Alexejevna (1657-1704), na tú dobu veľmi vzdelaná a inteligentná žena.

Po smrti cára Alexeja sa trónu ujal jeho syn Fjodor, čoskoro ale zomrel a o trón sa uchádzala rodina Alexejovej druhej ženy. Sofia však šírila zlé reči o tom, kto mohol byť za Fjodorovu smrť zodpovedný a mnohí členovia cárskej rodiny skončili popravení. Keďže tradícia mužského vládcu Sofii nosiť korunu neumožnila a Rusko ešte nebolo pripravené na ženskú vládkyňu, vymenovala sa za regentku a rozhodla, že Rusko bude mať dvoch cárov súčasne, Ivana V. a jeho brata Petra I.Veľkého (1672-1725). Zostala však skutočnou držiteľkou moci ťahajúcou za nitky politiky.

Mladý Peter po ukončení krvavého besnenia odišiel z Moskvy na vidiek a zatiaľčo jeho sestra budovala vlastné vojenské impérium v Moskve, on sa zasvätil do tajov spracúvania dreva, kovu a kameňa. Keď mal 17 rokov, dosiahol požadovaný vek na trón, disponoval vysokou postavou a mal podporu dvoch vojenských regimentov. V roku 1681 spustil s podporou brata Ivana komplot proti sestre Sofii, ktorú obvinili z uzurpácie moci a prinútili vstúpiť do kláštora. Bratia teda najprv vládli spoločne a po smrti Ivana V. sa v roku 1697 stal Peter Veľký jediným suverénnym vládcom Ruska.

Epocha Petra I. Veľkého

Počiatkom 17. storočia bolo Rusko stále uväznené v stredoveku a pretrvávali v ňom veľmi spiatočnícke tradície. Krajina nezažila renesanciu ani vedecké revolúcie 16. a 17.storočia. Cár Peter bol odjakživa fascinovaný všetkým novým, moderným a západným. Hľadal pre Rusko nový deň na Západe, v Európe. Hlavne jedna vec pre neho symbolizovala nové Rusko, ktoré chcel vybudovať. Bolo ňou námorníctvo. A hoci mal Peter I. mnohé rozličné záujmy, stavba lodí mala u neho vždy prvé miesto.  

Rusko bolo v tomto čase už síce najväčšou krajinou na zemi, ale prakticky bez prístupu k moru. Na severe držali Baltické more v rukách Švédi a Poliaci, na juhu obklopovala Čierne more Osmanská ríša. Peter chcel získať prístav, ktorý by Rusku otvoril okno do sveta a na západ, pričom by ho vytiahol z izolácie. V roku 1695 zaútočil cár Peter na prístav Azar na pobreží Čierneho mora a hoci sám viedol vojsko, čakala ho porážka. Začal sa preto sústreďovať na tvorbu námorníctva. Chcel začať stavať lode, najprv však musel postaviť lodenice a vzdelať majstrov, pričom on sám osobne pomáhal. Ďalšiu jar sa nová  flotila vydala po rieke Don podporená útokom pozemných jednotiek a zaútočila na Azar opäť.

Keďže cár túžil po tajomstve stavby lodí veľkých námorných mocností Európy, vydal sa z Ruska na západ za novými poznatkami. Žiadny iný cár pred ním nikdy z Ruska nikam neodišiel, ani neuvidel Európu. Peter I. sa v zime roku 1697 vydal v doprovode dvoch stovák šľachticov, umelcov a remeselníkov na západ, pričom sám sa často prezliekal za bežného námorníka, aby tak mohol nepozorovane študovať. Priučil sa tlačeniu kníh, spracúvaniu kovov a papiera, umeniu, anatómii, chirurgii, hlavne však stavbe lodí, ktorú skúmal v Holandsku a v Anglicku.

Následne plánoval v júli roku 1698 presun do Viedne, dostal však naliehavú správu o plánovanom povstaní strelcov v Moskve a vrátil sa tak domov. Po 16 mesiacoch výučby sa Peter vrátil domov vidiac rozdiely medzi Ruskom a Západom jasnejšie než kedykoľvek predtým. Moskovskí šľachtici s dlhými bradami a plášťami  sa javili ako zo stredoveku, ortodoxná cirkev mala priveľa moci a konzervatívni mušketieri cárskeho dvora (zvaní strelci) viedli otvorenú rebéliu.

Peter sníval o novom Rusku v západnom štýle, v ktorom by vládol poriadok, pokrok a moc. Začal preto so svojimi reformami, pričom ako prvé nariadil strihanie brád šľachticov. Zmenil aj ich spôsob obliekania, museli odložiť tradičné dlhé kaftany. Silou vlastnej vôle chcel Peter Rusko doslova vytrhnúť z temných časov. Najväčší hnev si však ušetril pre strelcov, ruskú obdobu mušketierov. Neodpustil im fakt, že zabili mnohých členov jeho blízkej rodiny a nechal vyše tisícku strelcov popraviť.

Ďalším Petrovým zámerom bolo otvoriť prímorský prístav, ktorým by sa Rusko otvorilo svetu. Lenže na začiatku 18. storočia patrilo Baltické more inému kráľovi, Karlovi XII. (1682-1718) zo Švédska. Bojový kráľ Karol nechal Petra trpko zaplatiť za jeho baltický sen. Vyše 20-ročná Severná vojna (1700-1721) priniesla tisícky mŕtvych. Rusi napriek svojej prevahe spočiatku v bitke pri meste Narva prehrali a Švédi ich považujú za slabých, preto radšej zaútočia na Poliakov, nechávajúc si Rusov na neskôr.  

Všetky zdroje v krajine sa teraz mali sústrediť na to, aby sa z Ruska vytvorila vojenská veľmoc. Drevo menej významných kláštorov menil Peter na kanóny, zvyšoval dane, verboval roľníckych synov do armády. Rusi využili švédsku zaneprázdnenosť v Poľsku a v roku 1703 došli až na brehy Baltského mora, do Fínskeho zálivu. Na mieste, kde rieka Neva vtekala do mora sa cár Peter I. rozhodol založiť nové mesto, symbol nového ruského impéria.

peter velkyCár si bol vedomý toho, že Švédi sa čoskoro vrátia a nové mesto sa preto snažil vybudovať čo najskôr. Mnohí robotníci počas stavby zomreli od chorôb a vyčerpania. Z tohto dôvodu sa zvykne občas tvrdiť, že Petrohrad bol postavený na kostiach. Peter nechal vybudovať aj novú výkladnú skriňu krajiny, zámok Peterhof, ktorým sa chcel vyrovnať parížskemu Versailles. Dvoranom z Moskvy zároveň prikázal, aby sa presunuli do Petrohradu, z ktorého učinil nové hlavné mesto Ruska.

Švédi sa s odvetou proti Rusom neponáhľali, pretože čakali, že sa Rusi vyčerpajú z horlivých stavieb sami od seba. Zaútočili až v roku 1708 a Peter im odpovedal ohňom. Nasledujúcu zimu bola mocná švédska armáda uväznená hlboko v ruskom teritóriu, dochádzali jej zásoby, boli vyčerpaní a hladovali. Peter počkal do jari a poslal Švédom naproti svoju vynovenú armádu 60.000 mužov. V júli 1708 sa obaja vládcovia stretli pri ukrajinskom meste Poltava, pričom ranený Karol musel byť odnesený na vozítku. Hoci bola ruská armáda v 3-násobnej presile, švédsky kráľ prikázal útočiť. Napokon však obrovskej prevahe Švédi podľahli. Ich mocná armáda sa ocitla v krvi a chaose. Peter Veľký sa tak stal novým vládcom Baltického mora a Rusko bolo konečne považované za európsku mocnosť. V roku 1711 presunul cár definitívne svoje hlavné mesto do Petrohradu.

Cár Peter I. Veľký zaviedol mnoho inovačných opatrení, ako boli napríklad prvé ruské noviny, nemocnica, múzeum, školy navigácie, geografie, matematiky, politiky či astronómie. Vybudoval nové námorníctvo, armádu a hlavné mesto. Zmenil dokonca aj dizajn svojej koruny a vlastný titul na imperátora, autokratického vládcu všetkých Rusov.

Aby bolo zachované, čo Peter vybudoval, potreboval pre tento cieľ mocného dediča. Jeho jediný syn Alexej Petrovič (1690-1718) bol však najväčším sklamaním veľkého vladára, ktorý ho považoval za slabošského a nevýrazného. Alexej nedokázal naplniť otcove vysoké očakávania a preto sa cár obzeral po inom následníkovi. Žena menom Marta Skawronská (1684-1727) sa stala cárovou blízkou dôverníčkou, čo verne stála po jeho boku aj počas bojov. Cár jej zmenil meno na Katarína. Najprv sa s ňou potajomky, no neskôr aj oficiálne oženil. Menoval ju za imperátorku a Katarína I. mu v roku 1715 dala syna, čo skomplikovalo pozíciu prvého syna Alexeja.

Keďže ten sa na vládcu nehodil, Peter ho chcel nechať uväzniť v kláštore. Aby sa Alexej otcovej vôli vyhol, ušiel z Petrohradu. Tento čin však Petra utvrdil v tom, že bol zapletený v spiknutí proti ruskej korune. Cárovi špióni objavili Alexeja v Rakúsku a doviedli ho späť na dvor. Následne bol cárovič podrobený mučeniu a v júni 1718 zomrel, odsúdený na smrť vlastným otcom.  

V roku 1719 však zomrel aj maličký Peter, syn milovanej Kataríny a Peter I.. Trón tak zostal bez právoplatného mužského dediča. O niekoľko rokov neskôr (v roku 1725) sa cár ocitol na smrteľnej posteli a pripravoval závet. Z jeho 15 detí, ktoré mal od dvoch manželiek, prežili len dve dcéry a cár napokon zomrel skôr než stihol menovať svojho dediča. Najväčšie impérium sveta tak zostalo bez vládcu.

Neistý osud Ruska po Petrovom skone

Mnohí Rusi považovali za prirodzenú následníčku trónu cárovu dcéru Alžbetu I. Petrovnu (1709-1762). Cárovi starí nepriatelia však mali vlastné ciele a mladá princezná nebola v pätnástich rokoch dostatočne silná, aby sa im postavila na odpor. Dlhé roky mohla len sledovať, ako takmer dohnali romanovskú dynastiu na pokraj zániku. Na trón si nárokovali viacerí Alžbetini príbuzní, z ktorých viacerí rýchlo umreli a Alžbeta si bola vedomá, že ak by si trón nárokovala, jej život by bol tiež v ohrození, prípadne mohla skončiť v kláštore.

V roku 1741 si však napokon svoje rodové právo prevzala a s podporou verných vojakov sa stala cárovnou. Sama seba videla ako reformátorku a chcela pokračovať v stopách svojho otca. Keďže nemala deti a chcela zabrániť bojom o následníctvo, už v roku 1742 menovala vlastného následníka, syna svojej sestry Anny Petrovny a vnuka Petra I. Veľkého. Mladík menom Peter Ulrich (1728-1762) sa tak vo veku 14 rokov vydal z domova v nemeckom Holštanjsku do Ruska. Budúci cár Peter III. však nenávidel Rusko a všetko s Ruskom spojené, bol príliš detinský a nebol pre cára vhodnou voľbou.

Pre svojho následníka vybrala Alžbeta aj nevestu, nemeckú princeznú Sofiu (1729-1796). A práve táto dcéra nevýrazných aristokratov sa mala stať najmocnejšou ženou planéty tých čias, cárovnou Katarínou II.Veľkou. Mladá Nemka bola veľmi ambiciózna a bola si vedomá príležitosti, ktorá sa jej v Rusku naskytuje a ktorú by doma nezískala. Hneď po príchode bola ortodoxnou cirkvou prekrstená na Katarínu (na počesť Alžbetinej matky) a Ruskom sa okamžite nadchla.

O Kataríne II. Veľkej však už viac nabudúce

________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film A History of Russia (Tsars and Revolutions)

Obrázky: russiapedia.rt.com/files/prominent-russians/the-ryurikovich-dynasty/ivan-iv-the-terrible/ivan-iv-the-terrible_1-t.jpg

theromanovdynasty.com/wp-content/uploads/2015/06/Nicholas_II_and_children_with_Cossacks_of_the_Guard_cropped.jpg

ansmagazine.com/files/Summer06/russian1.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.