Slovensko ako súčasť Rakúsko-Uhorska pred rokom 1914 a boje v okolí Humenného a Medzilaboriec vo Veľkej vojne

            Územie súčasnej Slovenskej republiky zasiahli počas 20. storočia dve devastujúce vojny, ktoré zmenili nielen geopolitické pomery v Európe, ale aj životy obyčajného civilného obyvateľstva. Najmä prvá svetová vojna, ktorá je nazývaná aj veľká vojna prebiehajúca v rokoch 1914 až 1918 zanechala na ľuďoch výraznú stopu, pretože to bol vôbec prvý globálny konflikt, ktorý nemal obdobu v žiadnej inej dejinnej epoche.[1] Vojnové udalosti zasiahli aj dnešné územie Slovenska s mestami Svidník, Bardejov, Stropkov, Humenné, Snina a Medzilaborce.

            Rakúsko-uhorská monarchia prešla v 19. storočí zásadnými politickými zmenami. V roku 1867 došlo k rakúsko-uhorskému vyrovnaniu, čím sa vlastne na princípe dualizmu rozdelila krajina na dva štátne subjekty, a to Rakúsko a Uhorsko. Tento akt mal vplyv na politickú, ekonomickú a vojenskú sféru, ktorá prešla najväčšou reštrukturalizáciou za celé obdobie svojej pôsobnosti, čo spôsobilo aj vnútorné oslabenie zaužívaného branného systému monarchie.[2] Situácia si preto vyžadovala hľadať silného spojenca v európskom priestore pred možným agresorom, akým bolo Rusko.[3] Podobné starosti malo po vzniku Nemecké cisárstvo uvedomujúce si, že bez silných partnerov nemôže uspieť v strednej Európe. Významným krokom bolo podpísanie spojeneckej zmluvy medzi Nemeckom a Rakúsko-Uhorskom, aj keď si musíme uvedomiť, že monarchia nemala na výber a bola do tohto paktu dotlačená silnejším partnerom.[4] Nemecká agresívna politika a nátlak jasne ukázali, kto bude ovládať tento spojenecký blok. Po pridaní Talianska sa sformovala koalícia Trojspolku, aj keď je dôležité pripomenúť, že tieto krajiny mali medzi sebou viaceré konflikty a v spoločnom zoskupení ich držala len túžba po ovládnutí európskeho či afrického koloniálneho priestoru.[5]

            Ešte pred samotným vypuknutím prvého globálneho vojenského konfliktu bolo v Európe cítiť napätie, čo dokazujú aj menšie lokálne konflikty na Balkáne, prebiehajúce v dvoch etapách rokov 1912 a 1913.[6] Rakúsko-Uhorsko pozorne sledovalo tento incident medzi Osmanskou ríšou a balkánskymi krajinami, pretože už dlhé stáročia sa snažilo v priestore Balkánskeho polostrova etablovať a získať si čo najväčší vplyv, a práve oslabenie jednej či druhej strany jej to mohlo umožniť. Úžiny Bospor a Dardanely v období imperializmu, čiže v 19. storočí, prilákali aj ďalšiu svetovú veľmoc, a to cárske Rusko. A práve kvôli kríženiu politických záujmov vznikla averzia medzi Rakúsko-Uhorskom a Ruskom, čo bola len jedna z mnohých ďalších príčin vojny.[7]

            Vhodnou zámienkou pre Nemecko na vypuknutie vojny sa stalo zavraždenie následníka trónu Františka Ferdinanda d´Este a jeho manželky Žofie Chotkovej Gavrilom Principom 28. júna 1914 v Sarajeve. Nemecké politické kruhy pritlačili na svojho spojenca Rakúsko-Uhorsko, a to vystavilo Srbsku nesplniteľné požiadavky, ktoré srbská vláda neprijala a dualistická monarchia  vyhlásila vojnu svojmu balkánskemu nepriateľovi, na čo okamžite zareagovalo Nemecko. Pre mužov zo severovýchodnej časti Uhorska to znamenalo, že budú musieť narukovať do armády a hlásiť sa na veliteľstvách. Čo bolo pre Rakúsko-Uhorsko horšie, do vojny sa zapojilo aj cárske Rusko a bolo jasné, že sa vytvorí východný front, ktorý sa v zime roku 1914 a následne  v roku 1915 zastavil aj na území dnešného Slovenska.[8]

Bojové operácie v okolí Humenného a Medzilaboriec

            Územie súčasného medzilaboreckého a humenského okresu nadobudlo veľký operačný význam hneď po vypuknutí vojny, pretože mestá Humenné a Medzilaborce sa stali železničnými uzlami, kadiaľ sa presúvali vojenské oddiely na haličský front.  Samotný región vojenské operácie zasiahli na prelome novembra a decembra 1914, kedy sa Rusi snažili o prielom karpatského frontu. Význam bojov na našom území zdôrazňuje aj fakt, že počas rokov 1914 a 1915 bolo na karpatskom fronte nasadených 250 000 vojakov, pričom približne 37 400 je pochovaných na 236 miestnych cintorínoch.[9]

            V novembri 1914 generál ruskej 8. armády jazdectva Aleksej Aleksejevič Brusilov postúpil so svojim ľavým krídlom, kde pôsobil XXIV. armádny zbor generálporučíka Afanasia Andrejeviča Curikova ku Karpatom, práve tam sa mu na odpor postavila       rakúsko-uhorská 3. armáda generála pechoty Svetozara Boroeviča.[10] Ruská armáda mala za úlohu prekročiť Ruské sedlo a postupovať údolím rieky Cirocha v smere na Sninu a Humenné.[11] Veľké ambície ruského velenia zdôrazňoval fakt, že na malom priestore sa stretli traja generáli, a to najvyšší veliteľ 8. armády generál Alexej Alexejevič Brusilov, veliteľ 48. pechotnej divízie Lavr Georgijevič Kornilov a veliteľ 4. streleckej brigády Anton Ivanovič Denikin.[12] Od začiatku bojov medzi nimi vznikali roztržky a je zaujímavé sledovať ich autobiografie, ktoré vydali po smrti, pretože každý z nich popisuje situáciu inak. Najväčšími rivalmi boli generáli Brusilov a Kornilov. Ich vzťahy opísal vo svojich memoároch generál Denikin. „Veliteľovi XXIV. armádneho zboru som vydal rozkaz, aby po obsadení priesmyku Ruské sedlo zaujal obranu a nepokračoval v ďalšom postupe. Avšak vtedy sa prejavili negatívne črty generála Kornilova, ktorý ignoroval rozkaz veliteľa svojho zboru. Jeho nepokojný temperament a túžba vyniknúť priviedli Kornilova k tomu, že bez súhlasu svojich veliteľov postúpil na južnú stranu Karpát a prenikol do Humenného.“[13] Po prielome rakúsko-uhorskej obrany jednotky XXIV. armádneho zboru obsadili 23. novembra mestá Medzilaborce a Humenné. V tejto chvíli reálne hrozil ruský prielom, čo by uvoľnilo cárskej armáde priamy postup na nechránenú Budapešť a Viedeň. [14]

            Najhoršie to vyzeralo pri meste Humenné, kde sa bojovalo celých 6 dní a bolo nasadených približne 22 500 vojakov. Rakúsko-uhorské velenie povolalo do oblasti bojovú skupinu Krautwald, ktorá disponovala približne 6000 mužmi.[15] Celá posádka brániaca mesto sa stiahla na líniu k obci Brekov a vytvorila systém zákopov.[16] Štáb Rakúsko-Uhorska pristúpil k riskantnému kroku a z posledných síl zaútočil na obce Daru a Stakčín, čím vlastne chceli upútať ruskú armádu, aby nemohla pokračovať smerom k Strážskemu a Michalovciam, a taktiež ich odrezať od zásobovania.[17] To sa im čiastočne podarilo, pretože v Humennom 25. novembra zostala iba jedna brigáda 2. zmiešanej kozáckej divízie a jeden prápor 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku 49. pešej divízie. Z Udavského v noci presúvali zvyšné 3 prápory : „V priebehu 25. novembra divízia generála Kornilova opustila Humenné a my sme ju mali vystriedať. Veliteľ pluku nariadil nášmu 1. práporu presun do mesta a dočasne nás odovzdal pod velenie kozáckej divízie generála Pavlova, ktorá naďalej ostávala v Humennom. Z obce Udavské sme vypochodovali už za tmy a do mesta sme dorazili po polnoci 26. novembra. Našich vojakov sme na nocľah rozmiestnili po domoch miestnych obyvateľov.“[18]

            Ráno 26. novembra 1914 svoju činnosť obnovili jednotky bojovej skupiny Krautwald a na základe pozorovania ruských postavení a faktu, že v Michalovciach a v Strážskom sa zhromažďujú rakúsko-uhorské posily, sa rozhodli vykonať rekognostáciu na západnom okraji Humenného. Línia sa v tomto momente nachádzala medzi mestom Humenné a obcami Jasenov, Brekov, Závadka a Myslina.

            Rozhodujúca bitka o mesto sa odohrala 27. a 28. novembra, a práve tieto udalosti veľmi dobre zachytávajú ruské zdroje : „Po svitaní protivníkova pechota začala z pušiek intenzívne ostreľovať pozície 9. a 10. roty. Okolo 9:00 začalo paľbu nepriateľské delostrelectvo. Pod týmto palebným krytím protivník zaútočil a jeho vojaci sa s krikom hurá pokúšali priblíži k našim okopom.“[19]Generálmajor Barbini bol vyslaný popri železničnej trati s dvomi prápormi, aby upútal ruskú pozornosť nachádzajúcu sa medzi riekou Laborec, železničnou stanicou a kopcom Kalvária. Z Mysliny pristúpil jeden prápor a snažil sa obsadiť dnes už mestskú časť Dubník. Ďalšie oddiely sa snažili cez Brestov obkľúčiť ruské jednotky a prinútiť ich ku kapitulácií. Ťažké boje sa odohrávali práve na Kalvárii, kde dodnes stojí kostol, ktorý bol priamym účastníkom bojov o Humenné, čo opisuje Aage Madelung, vojnový korešpondent[20] : „Zásah utrpel aj kostolík pod vrchom kopca, keď jeho drevenú strechu prerazil delostrelecký granát. Tento granát však nevybuchol, v streche ostala okrúhla diera a na podlahe kostolíka sutina.“[21]

            V priebehu 28. novembra ruská armáda stratila všetky strategické miesta v Humennom, a preto sa musela stiahnuť úplne až na juh mesta do súčasnej štvrte Valaškovce. Po strate výšiny Sokolej, potoku Ptava a neúspechu generála Kornilova prebiť sa cez Sninu v noci z 27. na 28. november, pre ruskú armádu nemalo zmysel držať mesto a vo večerných hodinách začala koordinovaný ústup smerom na Sninu a potom naspäť za Karpaty. Hrozba prelomenia frontu a následné vyradenie Rakúsko-Uhorska z vojny bolo zažehnané.[22]

            Zaujímavé informácie o dianí v meste počas ruskej okupácie mesta nám prinášajú priami svedkovia. Jednou z nich bola aj Anna Koščová, ktorá v čase ruského obsadenia mesta mala 6 rokov. „Ja ako malé dievča si dobre pamätám na vojakov, ktorí prechádzali humenským námestím. Vybrala som sa do centra mesta, aby som sa na nich pozrela. Všimla som si vojaka, ktorý bol rukami a nohami priviazaný ku konáru stromu a visel dolu hlavou…Keď som rozrezala povraz a vojaka vyslobodila, objavil sa jeho veliteľ. Prísne na mňa pozrel a spýtal sa, kto ma poslal. Ja som na tvári vojaka videla obavy, a preto som odvetila, že nikto ma neposlal a, že som ho odrezala úplne sama.“[23]Vojak si spomenul na svoje deti a Annu zobral do vojenskej kuchyne, kde jej dali najesť a nabalili jej nejaké zásoby aj pre rodinu.[24]

            Po tvrdých bojoch o mesto Humenné bolo potrebné vysporiadať sa s mŕtvymi vojakmi a civilistami, aby neprepukla morová epidémia. Takmer okamžite po odchode ruských vojsk sa začalo s pochovávaním na miestnom civilnom cintoríne. A práve cintorín z prvej svetovej vojny je jeden z ďalších dôkazov o krutosti vojnových operácii na území dnešného okresu Humenné. Najväčším problémom tejto historickej pamiatky je presné určenie počtu pochovaných na cintoríne, pretože evidenčné listy uvádzajú dve rôzne varianty. Veľkou zaujímavosťou je aj to, že dobové dokumenty spomínajú ešte jeden vojnový cintorín s názvom Jokula. Žiaľ, tento cintorín sa dodnes nepodarilo lokalizovať.        

_____________

Autor

Bc. Matúš Burda

Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave

Filozofická fakulta

Katedra historických vied a stredoeurópskych štúdií          

Klub vojenskej histórie Beskydy         

Zdroje a poznámky:

[1]    Pojem Veľká vojna používajú najmä historici v západnej Európe a dostalo pomenovanie na základe zmeny vojenskej taktiky a techniky. Taktiež veľkú rolu zohralo aj to, že sa boje presunuli aj na územie Afriky, Blízkeho východu či vzdialených oblastí s masovým nasadením armád všetkých kontinentov.

[2]    Do roku 1867 existovala spoločná armáda s jedným veliacim centrom vo Viedni. Po vzniku dualistickej monarchie rakúska strana presadzovala naďalej spoločnú armádu, ale maďarská strana tento návrh odmietla. Ozbrojené sily Rakúsko-Uhorska sa nazývali  Kaiserliche und kőnigliche Wehrmacht, kde najvyššou zložkou bolo  pozemné vojsko pod názvom Kaiserliche und  kőnigliche Heer a loďstvo zaobstarávalo Kaiserliche und  kőnigliche Kriegsmarine. Na geografickom princípe pracovala  vlastibrana, v Uhorsku nazývaná  Magyar királyi honvéd a v Rakúsku  Kaiserliche und kőnigliche  Landwehr. Najnižšou zložkou bola domobrana. V uhorskej časti to bolo Magyar király Népfelkel a na rakúskej strane  Kaiserlicher und kőniglicher Landsturm.

[3]    Medzi Ruskom a Rakúsko-Uhorskom boli napäté vzťahy najmä na začiatku 20. storočia, kedy Rakúsko-Uhorsko anektovalo Bosnu. Malé krajiny na Balkáne sa dostali pod milosť cárskeho Ruska, ale len vďaka výhodnej polohe úžin Bospor a Dardanely.

[4]    Spojenecká zmluva bola podpísaná v roku 1879, čím vznikol Dvojspolok a následne v roku 1882 sa pridalo aj Taliansko, čo znamenalo vznik Trojspolku. Je potrebné objasniť to, že po vystúpení Talianska z vojenského zoskupenia 4. mája 1915, Trojspolok fakticky zanikol a nahradilo ho pomenovanie Centrálne mocnosti.

[5]    KOVÁČ, Dušan et al.: Prvá svetová vojna 1914-1918. Vyd. 2 Bratislava: VEDA, 2008, 323 s.

[6]    Vojenské napätie bolo cítiť nielen na Balkáne, ale aj v Afrike, kde na začiatku 20. storočia viedli menšie lokálne konflikty aj spojenci. Ako príklad môžeme uviesť Fašodskú krízu, ktorá vznikla medzi Francúzskom a Anglickom. Vojenské akcie pred vypuknutím Veľkej vojny sa odohrávali aj v Ázii v rusko-japonskej vojne.

[7]    KUKLÍK, Ján – KUKLÍKOVÁ Jana: Dějiny 20. století. Praha: Práce, 1999, 9-40 s.

[8]    GILBERT, Martin: První světová válka – úplná historie. Praha: BB/art, 2005, 760 s.

[9]    DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Mementá prvej svetovej vojny. 1. vyd. Humenné: REDOS, 2008, 104. s.

[10]  Ruské sedlo sa nachádza na slovensko-poľskej hranici v Bukovských vrchoch v nadmorskej výške 801 m. n. m., čo len zdôrazňuje fakt, že prechod vojsk bol určite na začiatku zimy náročný.

[11]  HORVÁTH, Jakub: Boje v Karpatoch. Banská Bystrica: Press Group, 2014, 131 s. ISBN 978-80-971688-6-4.

[12]  Pre lepšie pochopenie danej situácie a ich vzájomných vzťahoch je dôležité prečítať si ich autobiografie z Veľkej vojny.

[13]  DENIKIN, Anton Ivanovič: Put ruskovo oficera. Moskva: Ajris-Press, 2006.

[14]  DROBŇÁK, Martin – KORBA, Matúš – TURIK, Radoslav: Stopy prvej svetovej vojny. Humenné 1914. Humenné: REDOS, 2009, 32. s.  

[15]  Skupina Krautwald bola pomenovaná po svojom veliteľovi generálporučíkovi Josefovi Krautwaldovi.

[16]  Pozri prílohu číslo 1

[17]  Mesto Humenné sa nachádza na rozhraní nížinatej oblasti Zemplína a hornatejšej oblasti Šariša. Ak by došlo k prelomeniu frontu, cárska armáda by mohla postúpiť do vnútrozemia pomocou železničnej infraštruktúry, ktorá spájala Humenné s Košicami a ďalšími oblasťami.

[18]  Ruský štátny vojenský historický ústav Moskva, Fond 2808, Inventár 2, Fascikel 14 (Operačné rozkazy, situačné správy, raporty a hlásenia 194. Troicko-Sergijevského pešieho pluku za obdobie od 7.8. 1914 do 31.6. 1915)

[19]  Ibid.

[20]  Pozri prílohu číslo 7

[21]  MADELUNG, Aage: Hadinaplóm – Elmékek és jegyzetek a Kárpátokból és Galiciából, Budapešť: Athenaeum, 1915.

[22]  Ak by nedošlo k ústupu ruských vojsk, tak by rakúsko-uhorská armáda veľmi rýchlo obkľúčila vojenské posádky v Humennom a získala by tak veľké množstvo zajatcov a tiež psychologickú výhodu.

[23]  KORBA, Matúš – LATTA, Ivan : Prvá svetová vojna a región Humenné, SOČ, Gymnázium armádneho generála L. Svobodu, 1993

[24]  Ref. 9

Obrázok: regionalnedejiny.sk/wp-content/uploads/mestecko.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.