Svätá Alžbeta Uhorská (1207 – 1231)

Princezná pri kolovrátku

Žila raz jedna princezná. Narodila sa na uhorskom kráľovskom dvore ako dcéra kráľa Ondreja II. (1205 -1235) a jeho nemeckej manželky Gertrúdy Meránskej. Tí boli zároveň rodičmi neskoršieho uhorského kráľa Bela IV. (1235-1270), jeho mladšieho brata Kolomana (v roku 1241 zomrel v bitke proti Tatárom pri Muhi ako 33 ročný) a Ladislava. Jedinou vlastnou sestrou princeznej Alžbety bola Mária, ktorá bola od nej o štyri roky staršia  a vo svojich osemnástich rokoch sa stala manželkou bulharského cára.

Alžbetino šťastné detstvo sa skončilo pomerne skoro. Matka  sa stala obeťou politickej vraždy v roku 1213, a to v čase, keď sa kráľ zdržiaval v zahraničí a bol zaneprázdnený haličskou výpravou. Alžbeta mala vtedy len šesť rokov. Smrť matky ju ale nezastihla v kruhu rodiny. Toho času bola už dva roky zasnúbená  s Ľudovítom Durínskym, synom Hermana, durínskeho grófa. Podľa dobových zvyklostí bola vychovávaná na dvore svojho budúceho manžela, aby vyrastala v duchu tamojšieho dvora. Princezné doviedli na dvor ich budúcich manželov v poriadnom časovom predstihu pred sobášom, aby sa mladé slečny naučili jazyk  svojho nastávajúceho manžela a krajiny, kde mali vládnuť. Alžbeta bola teda vychovávaná v Durínsku pod dohľadom svojej budúcej svokry Žofie, a tak svoje detstvo prežila so svojím snúbencom. Fakticky ich vychovávali ako súrodencov. A napriek tomu, že ich smrť rozdelila veľmi skoro, zdieľali dokopy 20 rokov života, z čoho len zopár tvorili manželský pár. 

Alžbeta bola prenesená na dvor svojho neskoršieho manžela v čase, keď mala štyri roky (1211). Prišla po ňu nemecká vyslankyňa, ktorá ju sprevádzala na hrad Wartburg v Durínsku. Nebolo to nič prekvapujúce, bol to zaužívaný chod udalostí na panovníckych dvoroch. Takto sa krok za krokom realizovali etapy dynastických manželstiev. Keď deti dovŕšili vek vhodný na sobáš (v prípade dievčat 12 rokov), s vydajom neotáľali. A keď malá Alžbeta konečne vyrástla, stala sa manželkou muža, ktorého si síce nevybrala sama, ale aj napriek tejto skutočnosti ho nadovšetko milovala. Za durínskeho grófa Ľudovíta IV. sa Alžbeta vydala vo svojich štrnástich rokoch. Nikto nemohol tušiť, že od tej chvíle jej bolo dopriate už len 10 rokov života, ba ani to, že so svojím milovaným manželom prežije len krátkych  šesť rokov. Zdalo sa, že napriek dynastickým záujmom sa toto manželstvo vydarilo, dokonca bolo príbehom nevídanej lásky. 

Ľudovít si svoju mladú snúbenicu hneď obľúbil a vzal si ju za ženu skôr, ako stihla jeho rodina voči nej niečo podniknúť. Zvláštne a pre ostatných členov rodiny nepochopiteľné povahové črty Alžbety ho priťahovali, mal ju rád takú, aká bola: skromnej a tichej povahy, vážna, s pocitom zodpovednosti, no pritom plná lásky. Často sa oddávala modlitbám a vyčlenila si priestor aj čas na to, aby mohla byť s Bohom osamote. Už počas svojich detských hier mnohokrát prerušila zábavu a vzdialila sa, aby sa pomodlila. Ľudovít v tom nevidel nič pohoršujúce. Stal sa jediným, kto ju na wartburskom dvore podporoval a zastával. Mal pochopenie pre jej citlivú dušu a výnimočnú lásku k Bohu. Vyrastali tak, že sa navzájom podporovali v láske, a to aj v pochmúrnej atmosfére dvora, ktorá bola pre Alžbetu takmer neúnosná. Ona sa však nedala zlomiť nenávisťou, mala po svojom boku milujúceho Ľudovíta.

Ten musel svoju „svätú“ ženu  niekoľkokrát zastávať aj po sobáši. Plno ju podporila i vtedy, keď v rokoch 1224-1225 krajinu postihlo obdobie veľkého hladu a biedy. V neprítomnosti svojho manžela Alžbeta neváhala otvoriť komory a hambáre (sýpky) dvora, aby sa každému ušlo potravy. Pri bráne dvora mnohokrát vlastnoručne rozdávala chlieb a peniaze. Predala svoje šperky, drahé šaty, tkala vlnu pre chudobných, pomáhala  ženám po pôrodoch a dala pochovať mŕtvych za „vlastné“. Priblížila sa  k svojmu ľudu tak,  ako žiadna iná princezná pred ňou, ani po nej. Navyše, pod hradbami si dala zriadiť nemocnicu, kde denne bolo zaopatrených sto núdznych.  Manželova rodina ju obžalovala z toho, že neprávom utráca ich rodinný majetok, Ľudovít ich však odbil so slovami: „Nechajte ju, nech pokračuje v dobročinnosti, nech spraví  pre Boha, čo má, a nech nám stačí, že nepredá naše hrady Wartburg a Neunburg.“

Inokedy, tiež v čase neprítomnosti svojho manžela, prijala do svojho domu malomocného. Keďže všade bolo plno ľudí a nemala ho kde inde dať, vo svojich rukách ho preniesla do vlastnej manželskej postele a ho vlastnoručne ošetrovala. Keď sa Ľudovít náhle vrátil, jeho matka ho privítala so strachom v očiach a súrila ho, aby sa ihneď prišiel pozrieť na tú hrôzu. Boh však prišiel Alžbete na pomoc. Keď sa Ľudovít pozrel na malomocného, ležiaceho vo vlastnej posteli, uvidel ho údajne uzdraveného s tvárou Krista. A vo svojom  vnútri bol zrazu vďačný za to, že má takú súcitnú a pobožnú manželku.

S jej dobrým srdcom sa spája aj jedna z najznámejších a najkrajších legiend, t.j. legenda ruží. Raz, keď vynášala Alžbeta chlieb hladným, stretla  svojho  švagra Henricha, ktorý ju nemal v obľube. Zastavil ju a spýtal sa, čo má vo svojej zástere (košíku). Ona odpovedala, že tam má ruže. A keď jej Henrich prikázal ukázať tie ruže, ona odkryla zásteru a boli tam skutočne ruže, na ktoré sa chlieb premenil. A tak Henrich proti nej v tej chvíli nič nemohol podniknúť.

Alžbeta svojho manžela milovala z celého srdca. Napokon, na to, aby si ho obľúbila, mala dostatok času, a teda celé svoje detstvo. Ľudovít, ktorý bol od nej o sedem rokov starší, mal milé a láskavé dievčatko v láske od začiatku. Alžbeta sa nerada podriadila dvorskej etikete, nechcela sa naučiť ani „dupkaniu“, spôsobu chodenia, ktoré bolo pre dvorské dámy nepísaným pravidlom. Pritom rada jazdila na koni. Jazdenie dokonca uprednostnila pred kruhovými tancami, čo bolo  pre jej svokru ďalším kameňom úrazu. Neskrotným správaním sa čoraz častejšie dostávala do konfliktu s osadenstvom dvora, a bol to práve Ľudovít, ktorý ju viackrát zastal a ochránil pred útokmi vlastných rodinných príslušníkov. Samozrejme, že ho Alžbeta mala rada, pretože bol jediný, s ktorým si našla slovo. Mal pochopenie pre jej „vrtochy“ a  bol pre ňu v nepriateľskej atmosfére dvora útechou. Prítomnosť manžela si chcela užiť tak dlho, ako to len šlo. Akoby vedela, že nebudú mať pre seba dostatok času. Manželské šťastie im dlho dopriate nebolo. Alžbeta očakávala svoje tretie dieťa, keď sa jeho manžel pripravoval na križiacku výpravu. Jej najmladšia dcéra Gertrúda, ktorú Alžbeta nazvala po svojej tragicky zosnulej matke, svojho otca nikdy nevidela. Zomrel totiž ešte predtým, ako ona prišla na svet, a to v dôsledku moru, na ktorý ochorel, keď sa s vojskom vracal domov z križiackej výpravy. Alžbeta sa veľmi obávala o život svojho manžela a mala zlé predtuchy, keď zistila, že sa rozhodol zúčastniť križiackej výpravy. Hoci Ľudovít otáľal vyjsť s pravdou von, Alžbeta vytiahla z jeho vrecka červený kríž, znak križiakov, a vedela, že s tým už nič nemôže urobiť. Vyprevadila ho na koni až k hraniciam grófstva, po Schmalkalden. Poslednýkrát s ním jazdila na koni vtedy, keď po roku rytieri niesli jeho mŕtve telo do Durínska, aby ho pochovali v rodnej zemi.

20-ročná Alžbeta ostala sama s tromi deťmi: Hermanom, Sofiou a Gertrúdou. Nasledovali štyri najdramatickejšie a zároveň posledné roky jej života. Po strate manžela nemohla ďalej ostať v prostredí, kde ju okrem neho nikto neprijal. Onedlho opustila hrad spolu so svojimi malými deťmi. Pramene sa líšia. Niektoré udávajú, že ju odtiaľ vyhnali, iné svedčia o tom, že odišla z vlastnej vôle. Veď tam už nemala nikoho, kto by ju zastal a ochraňoval popri neustálych útokoch. Nepriateľsky s ňou zaobchádzal aj jej švagor Henrich. Jediným dôverníkom jej bol františkánsky spovedník Konrád z Marburgu.

A tak sa mladá matka troch detí, ovdovená dcéra uhorského kráľa, ocitla na ulici uprostred zimy. Prenocovali tam, kde sa dalo. Raz tu, inokedy tam. Po čase sa uchýlila do domu jedného z dvoranov, avšak ten s ňou zaobchádzal pohŕdavo. Keď napokon odchádzala, poďakovala sa stenám a streche za to, že ich ochránili a dodala, že by sa rada poďakovala aj ľudom, keby bolo za čo. 

Kráľovský otec v Uhorsku ju viackrát prosil, aby sa vrátila domov, ale márne. Alžbeta sa rozhodla zostať v Durínsku. Raz za ňou dokonca poslal ľudí, aby ju doviedli domov. Našli ju v chudobných šatách pri kolovrátku, ako práve priadla. Kráľovi ľudia udivene skríkli: „Kto už videl princeznú pri kolovrátku?“ Ona však z tejto skromnej práce živila svoju rodinku, ktorá ostala bez hlavy rodiny. Františkán Konrád jej pomohol dostať sa k časti svojho dedičstva po manželovi. Vďaka nemu postavila nemocnicu v Marburgu (1229) , aby tam vlastnoručne ošetrovala chorých, a to až do svojej smrti. Dva roky pred svojou smrťou vstúpila do tretieho rádu sv. Františka z Assisi a prijala rúcho (1229). Pri nemocnici si zriadila skromný byt, kde žila do konca svojho života v chudobe a podľa zásad sv. Františka. Po smrti manžela chcela už celou svojou bytosťou slúžiť Bohu, čo sa jej aj podarilo. Už štyri roky po smrti bola vyhlásená za svätú, pápežom Gregorom IX.. Nad jej hrobom v Marburgu vztýčili katedrálu. Zomrela mladá, 24-ročná. Jej najmladšie dieťa, Gertrúda, výchovu ktorej zverila Alžbeta rehoľníčkam premonštrátskeho kláštora v Altenbergu, išla v matkiných šľapajách. Aj ona si zriadila nemocnicu pre chorých a stala sa opátkou. Dodnes je uctievaná ako Gertrúda Šťastná. 

Alžbetu si zvolili za svoj životný vzor sestry Alžbetínky, ktoré prišli na územie dnešného Slovenska v roku 1738 zo susednej Viedne. Usadili sa v Bratislave, kde svoju charitatívnu činnosť vykonávajú dodnes. V dnešných časoch sa Alžbetínky  zaoberajú ošetrením chorých a opatrovaním chudobných v duchu sv. Alžbety Uhorskej a podľa pravidiel tretieho rádu sv. Františka z Assisi v približne osemnástich  kláštoroch po celej Európe i v Kanade. 

Rehoľa sv. Alžbety bola založená 13. augusta 1622 matkou Apolóniou Radermecherovou v nemeckom Aachene. Po jej smrti vznikali rehoľné domy v rôznych krajinách – v Nemecku, Rakúsku, Luxembursku, Holandsku, Česku, Slovensku, Maďarsku, Poľsku i Kanade. 

Alžbeta je uctievaná ako patrónka žobrákov, vdov a sirôt, chorých, prenasledovaných, núdznych, pekárov, čipkárov a charitatívnych organizácií.

_____________

Autorka: Mgr. Zsuzsanna Varga

Zdroje:

katolikus.hu/szentek/1119.html

assisi.sk/modules/news/article.php?storyid=172

zivotopisysvatych.sk/alzbeta-uhorska-durinska/

alzbetinky.sk/?zakladatelka

paterpio.weebly.com/svaumltaacute-al382beta-uhorskaacute.html

Obrázok: paterpio.weebly.com/uploads/4/9/5/4/49544325/4203539.jpg?385

No Responses

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.