Svetlý chodník a Revolučné hnutie Tupaca Amaru

Dejinám Peru sa Magistra História venovala pomerne detailne, dnešným článkom by sme sa chceli prelúskať bližšie k súčasnosti. V priebehu 80. a začiatkom 90. rokov 20. storočia sužoval Peru terorizmus, za ktorý boli zodpovedné dve skupiny, Svetlý chodníkRevolučné hnutie Tupaca Amaru. Napätá situácia si vyžiadala desaťtisícov osôb a zapríčinila materiálne škody presahujúce výšku 26 miliónov dolárov. Počiatky terorizmu v krajine však treba hľadať hlbšie v minulosti, preto si priblížime okrem samotných hnutí aj to, čo im predchádzalo a aké dôsledky v Peru po sebe zanechali.

Rozkol v peruánskom komunizme

Socialistická strana Peru bola založená v roku 1928 mysliteľom menom José Carlos Mariátegui, ktorý býva označovaný za otca peruánskeho socializmu, pričom jeho nasledovníci dali neskôr strane meno Komunistická strana. V 60. rokoch mali na túto stranu veľký dopad zmeny vo svetovom socializme, keďže po čínskej revolúcii v roku 1949 sa postupne začali objavovať rozkoly medzi sovietskou a čínskou verziou socializmu a ich jednotlivými nasledovníkmi. Pro-moskovská skupina sa viac prikláňala k mierovej ceste nastolenia socializmu, zatiaľčo pro-pekinská videla v ozbrojenom boji jedinú cestu k získaniu moci a víťazstvu komunizmu.

V Komunistickej strane Peru (Partido Comunista del Perú, PCP) došlo k podobnému rozkolu, na základe ktorého PCP Unidad nasledovala moskovský smer a sústredila sa na zlepšenie pozície robotníkov a pokojné získanie moci. Naopak, pekinský spôsob si zvolila PCP Bandera Roja, ktorá zvýhodňovala roľníkov a podporovala násilné prevzatie moci. To však neboli jediné rozkoly, ktorým peruánsky komunizmus musel čeliť.

V roku 1970 sa totiž od PCP Bandera Roja odklonila skupina, ktorá si hovorila Červená vlasť (Patria roja) a ktorá sledovala súčasne myšlienky marxizmu – leninizmu, Mao Ce-Tunga aj Josého Carlosa Mariátegui. Túto skupinu viedol Abimael Guzmán a čoskoro prevzala meno Frente Estudiantil Revolucionario por el Lumino Sendero de José Carlos Mariágegui alebo len skrátene Sendero Luminoso, teda Svetlý chodník.

Postava Abimaela Guzmána

Pri študovaní histórie Svetlého chodníka je dôležité trošku bližšie spoznať život jeho vodcu a zakladateľa, Abimaela Guzmána Reynosu. Ten v mladosti študoval na katolíckej škole a vyznačoval sa veľmi dobrým správaním aj známkami. K radikálnej zmene však u neho došlo počas univerzitných štúdií filozofie a práva. Na základe štúdia neskôr Guzmán vstupuje do Komunistickej strany Peru, pracuje ako univerzitný profesor na viacerých univerzitách, medzi študentami šíri komunistické myšlienky a vyzdvihuje dôležitosť ozbrojeného boja roľníkov v chudobných horských regiónoch Ayacucho, Huancavelica a Apurímac.

Svoju manželku a bývalú študentku Augustu La Torre menuje Guzmán za šéfku ženského ľudového hnutia v Ayacucho. V roku 1965 sa zúčastňuje v Šanghaji politickej konferencie pre komunistov Latinskej Ameriky, vedenej čínskym vodcom Mao Ce-tungom. Medzitým je Guzmán zodpovedný za prepúšťanie profesorov odporujúcich jeho názorom. Neskôr opakovane cestuje do Číny a zakladá po celom Peru pobočky Komunistickej strany, ktoré plánuje využiť v budúcich bojoch proti štátu.

Posilňovanie vplyvu Svetlého chodníka a jeho neskorší úpadok

V priebehu 70. rokov sa k zoskupeniu pridávali ďalšie hnutia s tendenciou k maoizmu. Guzmán a jeho prívrženci sa opakovane stretávajú a posilňujú svoju pozíciu. Ich regionálnou centrálou bolo mesto Ayacucho a druhú základňu svojho vplyvu si vybudovali v hlavnom meste Lima. V roku 1978 sa na stretnutiach Svetlého chodníka už opakovane zdôrazňuje potreba začiatku ozbrojeného boja a skupina prechádza čoskoro do utajenia.

V apríli 1980 zorganizoval Svetlý chodník prvú vojenskú školu strany a už o pár týždňov neskôr spustil ozbrojený boj počas prezidentských volieb. Ich prvým cieľom bola volebná miestnosť v mestečku Chuschi v regióne Ayacucho, kde teroristi pálili volebné lístky a krabice. Zranených alebo mŕtvych si tento zásah nevyžiadal. V tom čase sa skupina snažila získať si aj širšiu podporu v zahraničí u podobne ladených zoskupení a pridala sa k rodiacemu Medzinárodnému komunistickému hnutiu.

Stratégiou Svetlého chodníka bola dlhodobá vojna alebo vojna bez konca. Krátkodobým cieľom hnutia sa stalo prevzatie moci, zatiaľčo dlhodobým bolo nastolenie komunizmu v Peru prostredníctvom revolučnej vojny rozvinutej v etapách demokratickej, socialistickej a napokon kultúrnej revolúcie. Ľudová vojna, na ktorej Svetlý chodník pracoval, sa taktiež mala rozvinúť v troch fázach. Jej zavŕšením sa mala stať nadradenosť ľudových síl nad štátnym vojskom.

Čoskoro po akcii v Chuschi začali príslušníci Svetlého chodníka kontrolovať rozsiahle oblasti peruánskeho vnútrozemia. Ich akcie sa rozvíjali na rôznych miestach pomerne úspešne až do septembra 1992, kedy bol bol vodca Svetlého chodníka, Abimael Guzmán, napokon zadržaný a odsúdený na doživotie. Svoj trest si odpykáva vo väzení s maximálnou bezpečnosťou v Callao pod dozorom Peruánskeho vojenského námorníctva dodnes. Po zadržaní Guzmána sa aktivity Svetlého chodníka postupne zmenšovali a jeho členovia zostávajúci na slobode sa rozčleňovali na frakcie.

A hoci už táto teroristická skupina nie je prítomná v Peru tak ako kedysi, jej odkaz ešte občas cítiť (napríklad prostredníctvom útoku na vojenský konvoj v roku 2008 alebo pri zadržaní jedného z teroristických vodcov prezývaného Camarada Artemio v roku 2012). Oblasťou, kde sa aktivity pozostatku Svetlého chodníka najviac prejavujú dodnes, je údolie riek Apurímac, Ene a Mantaro, súhrne prezývané VRAEM. Aj počas prezidentských
volieb v apríli 2016 tu došlo k ozbrojenému konfliktu medzi teroristami a vojakmi.

Počiatky MRTA a jeho ideológia

mrtaDruhým teroristickým hnutím, ktoré koncom 20. storočia šírilo po Peru strach a svoje nezákonné aktivity, bolo Revolučné hnutie Tupaca Amaru, v španielčine nazývané Movimiento Revolucionario de Túpac Amaru, v skratke MRTA. Zatiaľčo za zrodom Svetlého chodníka treba hľadať Komunistickú stranu, v prípade MRTA súvisel jej vznik s odštiepením nespokojných členov od strany APRA (Alianza Popular Revolucionaria Americana, Ľudová americká revolučná aliancia). K tomu došlo v roku 1959 a zoskupenie sa označilo ako APRA Rebelde. Netrvalo dlho a získavalo si nových členov, ktorí tak v roku 1968 vytvárajú Hnutie revolučnej ľavice (Movimiento de Izquierda Revolucionaria, MIR).

V nasledujúcich rokoch sa členská základňa MIRu rozrastá a v roku 1982 prijíma nové meno MRTA na počesť Túpaca Amaru II. Ten sa vlastným menom volal José Gabriel Condorcanqui Noguera a v roku 1780 viedol veľkú ľudovú rebéliu proti španielskemu koloniálnemu systému. Podľa mnohých názorov vznikla MRTA pôvodne ako vládna protiváha Svetlého chodníka vo forme štátneho terorizmu, neskôr sa však vymkla peruánskym vládnym kruhom z rúk a vydala sa vlastnou cestou.

Začiatočným cieľom MRTA bolo prevzatie moci, nastolenie socializmu a napokon zriadenie Revolučnej ľudovej moci. Hnutie už pritom vo svojich počiatočných rokoch udržiavalo kontakt s podobne ladenými skupinami iných amerických krajín, hlavne z Kuby, Salvádoru, Nikaragui a Kolumbie.

Roky najväčšej aktivity MRTA

So svojimi ozbrojenými útokmi začína MRTA v roku 1982 a o dva roky neskôr spúšťa revolučnú vojnu ľudu. Počet akcií hnutia stúpa každým rokom, pričom najaktívnejšie bolo v roku 1989, kedy uskutočnilo až 580 ozbrojených útokov na rôznych miestach Peru. Silnú pozíciu malo predovšetkým v regiónoch San Martín, Ucayali, Pasco, Junín, Cuzco a Puno, ako aj v najväčších mestách Peru, teda v Lime, Trujille a Arequipe.

Po roku 1989 sa ale hnutie oslabilo, keďže vtedy došlo k tvrdému stretu medzi teroristami a bezpečnostnými zložkami štátu. Počas tejto akcie 106 príslušníkov MRTA padlo a vodca hnutia Victor Polay Campos (prezývaný Rolando) bol zajatý. Teroristi, ktorí smrti alebo zatknutiu unikli, sa neskôr pomstili na ministrovi obrany Enriquem López Albújarovi, na ktorého spáchali atentát.

Polayovi sa v roku 1990 spoločne so 46 ďalšími teroristami podarilo z väzenia ujsť tunelom, pričom sa predpokladá, že mu k tomu dopomohol nejaký komplic vo vedení väzenia. Následne sa opäť stavia na čelo MRTA, snažiac sa získať nových členov a pokračovať v ozbrojených akciách. Šťastie hnutia však vydržalo len do roku 1992, kedy bol Polay opäť zadržaný (spoločne s ďalšími poprednými členmi hnutia) a umiestnený do toho istého väzenia ako líder Svetlého chodníka, Abimael Guzmán. Zatýkania teroristov pokračovali aj v ďalších rokoch a akcie MRTA sa z ozborojených útokov presúvajú skôr na pole politickej propagandy. V hnutí zároveň nastal chaos, v snahe získania vplyvu a dominancie, a ten napokon viedol k postupnému úpadku MRTA.

Obsadenie japonského veľvyslanectva

V dôsledku novej vládnej stratégie bojujúcej proti terorizmu je tak v polovici 90. rokov politická a vojenská štruktúra MRTA čoraz viac oslabovaná. Po zatknutí Polaya sa na miesto šéfa hnutia postavil neskôr Néstor Cerpa Cartolini. Ten sa snažil získať pre hnutie silné meno a medzinárodnú podporu. V decembri 1996 tak spolu s ďalšími členmi MRTA uskutočnil posledný zúfalý pokus o znovuzískanie moci, počas ktorého obsadil sídlo japonského veľvyslanca v Lime, kde sa práve konala významná spoločenská akcia na počesť narodenín japonského cisára Akihita.

MRTA zajalo počas akcie vyše 500 rukojemníkov, medzi ktorými boli viacerí zahraniční diplomati, peruánski ministri, politici a ďalšie osobnosti. Po dohodách napokon teroristi nechali časť rukojemníkov odísť, keďže tak veľké množstvo ľudí nebolo ľahké zadržiavať. Ponechali si 72 najvýznamnejších osôb a ich prostredníctvom sa snažili peruánsku vládu vydierať, aby prepustila 400 väzňov odsúdených za teroristické činy.

Koncom apríla 1997 sa napokon peruánskej armáde podarilo obsadiť sídlo japonského veľvyslanca a zachrániť 71 unesených hostí. Počas zásahu padlo 14 teroristov vrátane ich lídra Néstora Cerpu Cartoliniho, dvaja vojaci a jeden hosť. Po tomto akte sa pozícia MRTA drasticky zhoršila a hnutie začalo svoje akcie obmedzovať na minimum, ktorými v podstate len dávalo najavo, že ešte existuje. Žiadna akcia preň nebola príliš úspešná. V nasledujúcich rokoch ďalší členovia MRTA končili postupne vo väzení a trom z nich sa podarilo ujsť do zahraničia, čo znamenalo definitívny koniec MRTA v Peru.

Dôsledky peruánskeho terorizmu

Terorizmus v Peru vyvolával v prvom rade strach, ktorý živili explózie áut na uliciach, únosy, vraždy policajtov, vojakov aj civilných osôb. Obe skupiny si svoju zlosť obzvlášť vylievali na homosexuáloch, mnohých zabili a považovali ich za spoločenskú pliagu, ktorá kazí peruánsku mládež. Na mnohých miestach sa terorizmu darilo vďaka spolupráci s drogovými kartelmi, a tak možno v prípade peruánskeho terorizmu hovoriť o narkoterorizme.

Najviac obetí na životoch si terorizmus v Peru vyžiadal v rokoch 1983 – 1984 a tiež v roku 1989. Obrovské boli  aj materiálne škody, ktoré značne poškodili peruánsku ekonomiku. Z obavy o svoju budúcnosť opustili Peru desaťtisíce ľudí, čím krajina prišla o mnohých občanov s profesionálnym vzdelaním alebo technickým titulom. Spomalila sa tak neskoršia rekonštrukcia.

Ďalším viditeľným dôsledkom peruánskeho terorizmu boli veľké presuny obyvateľstva. Mnohí ľudia z horských oblastí sa sťahovali do veľkých miest, kde sa cítili bezpečnejšie. Časť vnútrozemia Peru sa tak vyľudnila na úkor pobrežných metropol ako sú Lima, Trujillo a Arequipa.

Po porážke terorizmu sa v Peru tiež posilnila pozícia armády, bezpečnostných a tajných zložiek štátu. Zvýšila sa aj prítomnosť štátu v odľahlejších zónach a súčasne sa zlepšil systém štátnych ciest, aby sa ťažšie dostupné regióny už nestali tak ľahko obeťami revolučných síl. Dodnes sa pokračuje v stratégiách boja s terorizmom a tiež boja s drogovým biznisom, nakoľko medzi nimi existovalo často úzke prepojenie.

_________________

Autorka: Monika Nosková

Zdroje:

redsafeworld.net/products/los-dos-grupos-terroristas-peruanos-sendero-luminoso-y-mrta/

monografias.com/trabajos6/realx/realx.shtml

Obrázok: perso.wanadoo.es/guerrillas/ima/bandera_guerrilla_mrta.gif

 

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.