Tajomná história Japonska (Druhá časť)

UPEVŇOVANIE MOCI ŠÓGUNÁTU TOKUGAWA

japanŠógunát Tokugawa by vám mal byť známy napríklad aj z nášho nedávneho článku. Dnes sa ním budeme zaoberať ďalej…

Po Portugalčanoch priplávali k japonským brehom aj ďalší Európania, ktorí pozorovali, ako sa Japonsko mení pod rukou začínajúceho šógunátu Tokugawa, až napokon na dve storočia zatvorilo pred západným svetom svoje brány.

V tejto časti nášho článku sa dočítate o prvých protestantoch v Japonsku, o prísnej spoločenskej hierarchii a pravidlách, ktoré vniesli do krajiny prvý a tretí šógun (najvyšší generál samurajov). Dozviete sa aj o zaobchádzaní Iemicu Tokugawu s kresťanmi, o veľkej rebélii a takmer úplnom prerušení kontaktov s Európou.

Vplyv prvého Angličana v Japonsku a príchod Nizozemcov

V roku 1600 sa v Japonsku ocitol po zadržaní na mori Angličan William Adams (1564-1620). V tom čase prebiehali v Európe náboženské vojny a katolícki Portugalčania mali výhradný monopol na obchod s Japonskom. Iejasu Tokugawa si anglického protestanta nechal predvolať, aby sa o ňom dozvedel viac. Adams mu ukázal Anglicko na mape a povedal, že jeho krajina má záujem s Japonskom nadviazať priateľské vzťahy. Rozpovedal mu detaily svojej viery aj fakt, že Anglicko vedie vojnu so Španielskom a Portugalskom.

Iejasu sa páčila myšlienka obchodu s Anglickom aj s Adamsovými zamestnávateľmi z Nizozemska, nakoľko katolíckych misionárov z Portugalska a Španielska vždy považoval za hrozbu svojej suverenity. Chcel tiež vybudovať flotilu vlastných obchodných lodí a v tom mu mohol Adams, ktorí mal znalosti v ich stavbe, pomôcť.

Iejasu teda prikázal Adamsovi postaviť dve lode, čo by mohli brázdiť otvorené moria a v Japonsku tak vznikli prvé európske lode, ktoré sa neskôr vydali napríklad na plavbu do Mexika. Netrvalo dlho a Iejasu všetkých katolíckych misionárov z Japonska vykázal a vymenil svojich katolíckych tlmočníkov za Adamsa, ktorý sa rýchlo naučil po japonsky.

Iejasu chcel obchodovať so Západom aj naďalej, už ale pod vlastnými podmienkami. Nakoľko ho Adams presvedčil, že protestanti nemajú záujem Japoncov privádzať k vlastnej viere, menoval ho za svojho obchodného agenta a vyjednal obzvlášť priaznivé obchodné podmienky pre rastúcu Nizozemskú východoindickú spoločnosť. Nizozemci sa teda v Japonsku začali usádazť a Adams pre nich získal privilégiá, akým sa Portugalčania počas svojej vyše 50-ročnej prítomnosti v Japonsku nikdy tešiť nemohli.

Samotný Adams sa tiež v Japonsku usadil, oženil, získal právo nosiť dva samurajské meče a tiež pozemok s 80 poddanými. Nemožno sa preto čudovať, že dal prednosť pobytu v Japonsku pred návratom do Anglicka, kde by bol iba bežným členom robotníckej triedy. Mal navyše dobré vzťahy s Iejasu a často ho navštevoval v jeho čajovni, kde viedli súkromné rozhovory.

Striktná hierarchia japonskej spoločnosti počas šógunátu Tokugawa

Iejasu Tokugawa bol japonským cisárom menovaný šógunom v roku 1603 a podarilo sa mu zjednotiť krajinu po dlhých obdobiach občianskych vojen. Začal sa sústrediť na zveľaďovanie vlastnej pozície a obklopoval sa schopnými ľuďmi, ktorí v neho mali dôveru. Na pozore sa musel mať hlavne pred niektorými z 260 feudálnych pánov Japonska (daimjó), ktorí neboli s jeho vplyvom spokojní a vládli veľkým teritóriám, v rámci ktorých sa snažili mať kontrolu nad všetkým a nad všetkými.

Iejasu povolil jednotlivým daimjó zveľaďovať vlastné územia a súčasne im zakázal robiť čokoľvek, čím by sa niektorý z nich obohatil na úkor ostatných. Mohli vlastniť preto len jeden hrad a na jeho rozširovanie potrebovali povolenie šóguna rovnako ako na stavbu novej lode alebo uzatvorenie nového spojenectva prostredníctvom manželstva. Japonsko, ktoré Iejasu budoval, stálo na tradíciách konfucionizmu, čo okrem iného znamenalo rešpektovať hierarchiu, poriadok a autority.

Popri tom si Japonsko zachovávalo aj samurajské tradície a v celej krajine vládol prísny poriadok, v ktorom sa každý musel držať svojho miesta. Všetci samuraji prináležali k triede daimjó, za nimi nasledovali farmári a ďalšie vrstvy až po posledných obchodníkov, ktorí boli dlho považovaní za parazitov spoločnosti.

Šógun Iejasu Tokugawa vytvoril systém prísnych pravidiel, aby udržal hranice medzi jednotlivými triedami a každého upevnil na jeho mieste. Pre daimjó však existovala možnosť, ako svoje postavenie zlepšiť. Viacerí japonskí feudálni vládcovia sa podieľali na výstavbe Iejasuho hradu a mesta Edo, pričom konštrukcia sa stala veľkou súťažou, v ktorej sa každý snažil pred šógúnom predviesť v čo najlepšom svetle. Z veľkolepého sídla sa v priebehu rokov stalo dnešné Tokyo.

Slávu rastúceho mesta zaznamenal vo svojich zápisoch aj vládca Filipín španielskeho pôvodu, ktorý mal meno Rodrigo de Vivero y Aberrucia (1564-1636). Ten raz stroskotal na japonskom pobreží a následne strávil niekoľko mesiacov ako šógunov hosť. Písal napríklad o tom, ako sú japonské ulice oveľa čistejšie a širšie než tie španielske, ale tiež o fakte, že ľudia bývajú v jednotlivých štvrtiach podľa svojej triedy a príslušnosti. Daimjó, ktorí sa tešili väčšej priazni šóguna, bývali k nemu bližšie a bolo im udeľovaných aj viac audiencií s ním.

Šógun Iejasu Tokugawa napokon vo veku 72 rokov (1616) zomrel a na smrteľnej posteli kládol svojim deťom a vnukom na srdce, aby z pozície šóguna vládli v prospech ľudu a k dobru ríše. Na krátky čas sa stal šógunom Iejasuov syn Hidetada (1579-1632), čoskoro ho však vystriedal na tejto pozícii jeho syn Iemicu Tokugawa (1604-1651), ktorý bol rozhodnutý pokračovať v stopách svojho slávneho starého otca a udržať Japonsko pod vládou rodiny Tokugawa za akúkoľvek cenu.

Prísnosť tretieho šóguna

Šógun Iemicu viackrát tvrdil, že sa mu v sne zjavoval jeho dedo Iejasu a jeho rešpekt k tejto postave sa čoskoro zmenil na fanatické uctievanie. Snažil sa žiť jeho spôsobom života, jeho vlastné taktiky však boli napokon oveľa tvrdšie. Hneď na začiatku svojho panovania dal všetkým daimjó najavo, že sú jeho poddanými a ak s ním nebudú súhlasiť, bude proti nim viesť vojnu. Hoci zdedil národ v mieri, vládol mu železnou rukou, netoleroval odpor a mladšiemu bratovi menom Tadanaga (1606-1634) prikázal spáchať samovraždu.

Vláda strachom ale viedla k rebéliám a v Japonsku aj naďalej existovalo 260 mocných daimjó s vlastnými armádami. Ich spojenectvo Iemicu potreboval a nemohol ich odmeniť za ich skutky na bojovom poli, nakoľko už vojna neprebiehala. Vytvoril preto systém poslednej účasti, ktorý znamenal, že všetci daimjó sa pravidelne stretávali v paláci šóguna v meste Edo. Ich rodiny tu napokon začali žiť. Samotní daimjó v meste trávili časť roka a ďalšiu na svojich pozemkoch. Odchádzali a prichádzali podľa presne určeného kalendáru a vďaka tomuto systému zostali prakticky bez peňazí, nakoľko podobné pochody boli finančne náročné a navyše museli financovať armádu svojich samurajov, ktorí v Edo zostali.

Týmto spôsobom sa Edo začínalo rozpínať a obývala ho trieda samurajov, ktorá nič okrem mesta nepoznala, hoci ich domov mohol ležať ďaleko. V časoch mieru sa ich život drasticky zmenil a nakoľko počas pobytu v meste ich nemohli sprevádzať ich manželky či iné ženy, žili samotárskym spôsobom života. Edo sa stalo mestom samurajov, ktorých popis práce sa zmenil z vojakov na úradníkov. Žili životom, aký si hrdí bojovníci nikdy predtým nedokázali predstaviť.

Cestovanie v časoch šógunátu Tokugawa

Do mesta Edo viedlo kedysi päť hlavných ciest a všetky ich kontrolovali inšpekcie, čo dbali na dodržiavanie šógunových zákonov. Tretí šógun zlepšil systém japonských komunikácií a jeho správy sa tak po krajine šírili rýchlo. Systém pravidiel však väčšine ľudí cestovanie obmedzoval, nakoľko určoval, kto môže do Edo prísť a kto ho naopak môže opustiť. Takmer všetci Japonci potrebovali na cestovanie pas s výnimkami pouličných umelcov, čo dokázali svoj talent, a bojovníkov sumo, ktorých schopnosti boli dôkazom ich profesie.

Komplikované bolo napríklad cestovanie žien, ktoré naň potrebovali súhlas svojej rodiny a mužskú spoločnosť. Mnohé kontrolné inšpekcie ženy nechceli nechať prejsť, nakoľko museli u cestovateľov vykonať zdravotnú prehliadku a nemali na to asistentky ženského pohlavia. Farmárom sa zase cestovanie často zakazovalo, nakoľko šógun dával prednosť tomu, aby sa sústredili na prácu na poliach. Ľudia bez správnych papierov sa snažili obísť inšpekcie a cestovať po menších postranných cestách. Ak ich však chytili, boli prísne potrestaní. Mužov popravili a ženy sa museli venovať núteným prácam.

Napriek všetkým obmedzeniam sa cestovanie aj tak stalo v Japonsku v čase šógunátu Tokugawa častejšie a hlavne bezpečnejšie. Najobľúbenejšou cestou bola Tokaidó vedúca z Kjóta do Edo, ktorá mala po svojej dĺžke približne 300 míľ a 53 odpočívadiel. Okolo nich časom vyrástli ubytovacie a stravovacie zariadenia, lekárne a iné služby, ktoré menili odpočívadlá v menšie mestá. K cestovaniu viedla ľudí aj zvedavosť a v tomto čase sa o Japonsku po prvýkrát začínalo uvažovať ako o jednotnom národe.

Zaobchádzanie Iemicu Tokugawa s kresťanmi

Ku kresťanom mal Iemicu rovnako negatívny postoj ako jeho starý otec Iejasu. Zaobchádzal však s nimi oveľa krutejšie. Všetkým Japoncom, čo mu priviedli ľudí šíriacich alebo vykonávajúcich kresťanskú vieru, odmeňoval sto kusmi zlata. Chcel zachovať japonskú spoločnosť takú, ako bola bez zásahov cudzieho náboženstva. V čase šóguna Iemicu už boli všetci zahraniční misionári z Japonska vyhostení, zanechali však za sebou viacerých japonských oddaných kresťanov. Predovšetkým v južných oblastiach krajiny sa kresťanstvo šírilo už po tri až štyri generácie.

Tretí šógun nechával všetkých kresťanov páliť, vrátane malých detí, a z tohto náboženstva mal priam patologický strach. Považoval ho za hrozbu svojej moci, šíriteľa chorôb a zla. Preto podnikal čo najextrémnejšie kroky, aby vieru z krajiny definitívne odstránil. Napriek podobnému prenasledovaniu sa kresťanstvo šírilo ďalej a mnohí z jeho nasledovníkov boli ochotní stať sa pre svoju vieru martýrmi.

Rebélia v Šimabare

Mnohí bývalí samuraji museli počas vlády šóguna Iemicu pracovať ako robotníci a farmári, v srdciach však naďalej zostávajú mocnými bojovníkmi a neprišli o svoju schopnosť narábania so zbraňami. Šógunova železná ruka zasahovala do každého detailu farmárskeho života a prikazovala im platiť vysoké dane za všetko, vrátane nových okien ich domov, narodených detí a pohrebov zosnulých osôb. Farmári nemohli jesť ryžu, čo sami vypestovali, a dane vyberali od nich feudálni páni daimjó, aby nimi financovali svoje nákladné cesty do Edo a vlastné armády samurajov. Niet divu, že pri podobnom zaobchádzaní boli japonskí farmári čoraz vyčerpanejší.

V roku 1637 nemali farmári žijúci na polostrove Šimabara v juhozápadnej časti Japonska dostatok úrody. Dôvodom bolo sucho a nasledoval hladomor. Nedokázali vysoké dane platiť. Kto ich však neplatil, toho čakal prísny trest. V polovici decembra bola zajatá a mučená mladá dcéra jedného z farmárov, čo nebol schopný svoje dane ďalej platiť. Pri týraní svojej dcéry však nezostal nečinný a spolu s niekoľkými ďalšími farmári zabil miestneho vodcu.

Celá dedina s farmármi, samurajmi aj kresťanmi následne povstala v rébeliu, ktorá sa rýchlo šírila na celú oblasť a počet jej prívržencov postupne dosiahol takmer 40-tisíc. Rebeli sa uchýlili do hradu Hara z troch strán obklopeného morom. V ňom sa cítili v bezpečí, a preto sem priviedli svoje rodiny a doslova sa tu zabarikádovali.

Šógun sa obával, že by rebélia mohla inšpirovať aj iné nespokojné oblasti, a preto na miesto hneď vyslal svoje jednotky. Po štyri dlhé a krvavé mesiace však vzbúrenci odolávali. Iemicu s nimi strácal trpezlivosť, a preto požiadal prítomných Nizozemcov, aby hrad napadli z lodí od mora. Tí sa najprv do konfliktu nechceli zapojiť, zároveň si však chceli udržať dobré obchodné vzťahy s Japonskom, a tak urobili, čo sa od nich očakávalo. Po zapojení Nizozemcov nedokázali rebeli dlhšie odolávať. Krvavý masaker bol konečnou bodkou za vzdorom japonského ľudu. Niekoľko nasledujúcich storočí japonská história nezaznamenala podobný konflikt.  

Japonsko sa uzatvára pred svetom

Šimabarská rebélia dala šógunovi zámienku nato, aby z Japonska definitívne odstránil všetkých kresťanov. Súčasne sa rozhodol krajinu izolovať od akýchkoľvek kresťanských vplyvov a zachovať ju bez zmien. Vydal preto prísny zákaz o cestovaní mimo Japonska. Na jeho základe žiadny Japonec nemohol svoju vlasť opustiť. Tí, čo sa v tom momente už nachádzali v zahraničí, sa domov nemohli vrátiť. Iemicu nechal zničiť všetky lode schopné zámorských plavieb a zakázal prístup európskych lodí k japonskému pobrežiu. Jedinou výnimkou boli nizozemské plavidlá podliehajúce prísnym obmedzeniam.

Takto sa teda začala japonská izolácia, ktorú sa o dva roky neskôr pokúsila prelomiť oficiálna portugalská delegácia. Šógun s ňou nemal zľutovanie, nechal popraviť väčšinu jej členov a lode spáliť. Tých, čo ušetril, poslal do Portugalska s varovaním, že podobný trest postihne každého, kto by do Japonska prišiel bez ohľadu na to, či by šlo o bežných námorníkov alebo diplomatov. Rovnaký trest by platil aj pre samotného portugalského kráľa či dokonca kresťanského Boha.

Dvere Japonska sa tak pred svetom na ďalšie dve storočia zatvorili a moc šóguna zostala nedotknutá. Mnohí však pochybovali, že podobne izolovaná ríša bude schopná dlhodobo prežiť v tak rýchlo sa meniacom svete.

____________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Empire of Japan – Mysterious History

Obrázok: i.ytimg.com/vi/21FrbkNS8js/maxresdefault.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.