Tajomné historické postavy: Jana z Arku

V cykle Tajomné historické postavy predstavila Magistra História už svojim čitateľom napríklad príbeh Robina Hooda či kontroverznú rodinu Romanovcov. Dnes budeme pokračovať jednou za najobľúbenejších ženských postáv dejín.

Jana z Arku

V priebehu 20. rokov 15. storočia prichádza na scénu dejín mladá Francúzka, ktorá tvrdí, že počuje hlasy a slová, ktorým rozumie len ona. Údajne mali prichádzať od Boha. Majúc vieru vo svoje poslanie, začala Jana z Arku (1412-1431) počas Storočnej vojny vlastnú svätú výpravu, aby porazila Angličanov a pomohla francúzskemu kráľovi na trón. Názory na jej postavu sa rôznia, pre niekoho je Božím poslom, pre iných čarodejnicou, pre ďalších vojvodcom. Považujú ju aj za sväticu, rytierku, prorokyňu či vzor feministiek. Tajomný závoj nad životom a smrťou patrónky Francúzska a národnej hrdinky veje dodnes, dovoľme si ho preto máličko poodhaliť. 

Pôvod hlasov v Janinej hlave

Jana pochádzala z mestečka Domremy-la-Pucelle (približne 250 km východne od Paríža). Tu si v roku na 1428 zvolila svoj osud, vystúpila z anonymity a stala sa legendou. Keď mala 16 rokov, opustila domov, aby sa vydala na cestu, o ktorej verila, že ju na ňu predurčil Boh, pretože od trinástich rokov počúvala v hlave hlasy božieho pôvodu.

Niektorí vedci sa domnievajú, že tieto jej tvrdenia jasne dokazujú, že v skutočnosti bola Jana z Arku psychicky chorá a trpela schizofréniou. Neexistuje však žiadny dôkaz o tom, že bola niekedy označená za šialenú a vie sa, že ako dieťa fungovala v spoločnosti normálne. Iní psychológovia sú zase toho názoru, že sa vlastne mohlo jednať o jej vlastné myšlienky pochádzajúce z hlbín jej podvedomia. Tieto podvedomé podnety si dievčina mohla vykladať ako “hlasy”, pričom v 15. storočí nebolo pod vplyvom kresťanstva podobné vnímanie sveta ničím neobvyklým.

Okrem hlbokého náboženského presvedčenia však Janu z Arku charakterizujú aj jej pozoruhodné skutky. Preto nie je až také podstatné, či v existenciu a pôvod hlasov v jej hlave veríme my, alebo či im verili ľudia jej doby, nakoľko rozhodujúci je napokon fakt, že im verila ona sama a z toho dôvodu sa rozhodla prijať zjavne nesplniteľnú úlohu.

Jana z Arku vstupuje do vojny

Storočná vojna (1337-1453) bola súčasťou dlho nekončiacej rivality medzi Anglickom a Francúzskom. Na strane Anglicka stál v tom čase mocný francúzsky šľachtic, vojvoda Burgundský. Proti nemu a Angličanom stál pokrvný dedič francúzskeho trónu Karol VII. (1403-1461), ktorý bránil juh Francúzska, pričom prirodzenú hranicu medzi oboma nepriateľskými tábormi tvorila rieka Loira.

Jana z Arku prichádza v kritickom čase, kedy sa Angličania prebíjali čoraz viac na juh krajiny. V marci 1429 sa dostala na kráľovský dvor Karla VII. a jej rozhodnosť a hlasy, ktoré tvrdila že počuje, kráľa zaujali. Jana z Arku si vytýčila za cieľ oslobodenie mesta Orleans, strategického mesta ležiaceho v prednej línii anglicko-francúzskeho konfliktu. S povolením kráľa sa teda vybrala do boja a francúzska armáda ju privítala ako znamenie toho, že Boh je na ich strane. Práve tu sa zrodila legenda o Jane ako skvelej bojovníčke v brnení.

Tvrdí sa, že v Orleanse dokázala Jana prakticky zázrak, podarilo sa jej totiž ukončiť obliehanie mesta a donútiť Angličanov k ústupu späť na sever. V skutočnosti sa však Angličania necítili v tomto prípade na útok dostatočne silní a ani Francúzi sa proti ním ísť nepokúsili. Oba tábory sa tak ocitli v patovej situácii. Keď sa Angličania dostali k rieke Loire, väčšina napadnutých miest sa hneď vzdala, Orleans však bol výnimkou. Angličania s podobným odporom nerátali, prišli len s vojskom v počte 4000 mužov. Angličania pod vedením Thomasa Montacuta, grófa zo Salisbury (1388-1428), zaútočili najprv na južnú pevnosť Tourelles, za ktorou viedol jediný most do mesta ponad Loiru.

Tu však obyvatelia Orleansu vykonali odvážny krok, prístupový most zničili, a tak znemožnili Angličanom ďalší postup. Orleans sa začal brániť a Angličania ho začali obliehať. Nemali však dostatok mužov na to, aby obkľúčili celé mesto a nemohli zabrániť obyvateľom v migrácií. Angličania taktiež stratili svojho veliteľa Thomasa Montacuta, ktorý bol hneď v prvých dňoch obliehania usmrtený. Určite tak nie je teda pravdou, že Jana z Arku dorazila do Orleansu v čase, keď bolo mesto na pokraji skazy a v rukách Angličanov. Situácia bola skôr taká, že Angličania nemohli zvíťaziť, obyvatelia Orleansu ich však tiež nemohli odraziť. Príchod Jany z Arku s posilami tak jasne prevážil misky váh v prospech Orleansu a Francúzov, ktorí na Angličanov pri pevnosti Tourelles zaútočili a zahnali ich do úzkych. Nebolo to teda až také zázračné víťazstvo, ako sa mu občas pripisuje, Angličania pri Orleanse jednoducho až tak vážnu a bezprostrednú hrozbu nepredstavovali.

Zázrak na bojisku v Orleanse

Porážka Angličanov pri Orleanse tak zásadne neovplyvnila zvrat v celej storočnej vojne, ako sa občas tvrdí, na bojisku však došlo k ďalšej udalosti, ktorá sa ťažko vysvetľuje a možno ju považovať za zázrak. Jana bola totiž počas boja zasiahnutá šípom, ktorý prenikol 15 centimetrov hlboko (v oblasti medzi jej ramenom a krkom). A hoci bola Jana zdanlivo smrteľne ranená, napriek tomu sa po krátkej dobe objavila opäť na bojisku a práve to sa vysvetľuje ako zázrak. Neexistuje však historický záznam o tom, kde presne by bola zranená, ba ani nakoľko by takéto zranenie mohlo ohrozovať jej život.

Predpokladá sa, že brnenie ktoré Jana nosila, muselo dobre chrániť proti šípom. Keďže ale bola vážne zranená, musel ju šíp zasiahnuť na nechránenom mieste, pravdepodobne medzi prsným a ramenným plátom brnenia. Podobné zranenie bolo určite vážne, nemuselo však byť tiež nevyhnutne smrteľné. Dnešní lekárski odborníci sú presvedčení, že tajomstvo tak rýchleho uzdravenia tkvie v Janinej hlave a súvisí s tým, ako človek znáša fyzickú bolesť po psychickej stránke. Je záhadou, do akej miery môže náboženská viera ovplyvniť nielen vnímanie sveta okolo seba ale aj fakt, ako a do akej miery cíti daný veriaci človek bolesť. Každopádne je však skutočne možné, že Jana sa tak rýchlo zotavila vďaka svojej silnej viere, v ktorej našla silu a potlačila tak bolesť aj na fyzickej úrovni.

Korunovácia právoplatného kráľa

Vďaka svojej pevnej viere sa Jane z Arku podarilo úspešne zrealizovať aj svoje ďalšie poslanie. Následník francúzskeho trónu bol v jej prítomnosti korunovaný ako francúzsky kráľ Karol VII. Odohralo sa to v Remeši, tradičnom meste korunovácií francúzskych kráľov, dňa 17. júla 1429, teda dva mesiace po francúzskom víťazstve v Orleans. Táto korunovácia sa považuje za posledné Janino víťazstvo. Jej sebadôvera ju neskôr doviedla do zajatia a spôsobila jej smrť. Nevrátila sa po tomto akte domov, ale zúčastnila sa ďalších vojenských akcií vrátane neuváženého útoku na Paríž. V tomto boji neuspela a bola počas neho zajatá Burgunďanmi, francúzskymi vojakmi vernými Angličanom. To bol koniec vojenskej kariéry Jany z Arku.

Posledné dni nesmrteľnej bojovníčky

JanaPo zajatí bola Jana prevezená do Rouenu (francúzske územie ovládané Angličanmi). Práve tu s ňou bol vedený súd, počas ktorého ju katolícka cirkev súdila za kacírstvo. Jana mala byť potrestaná upálením zaživa na hranici. V tomto momente napriek svojej mimoriadnej sile charakteru začala Jana z Arku o sebe pochybovať, kajala sa a v poslednej temnej hodinke sa hlasov zriekla. Vyspovedala sa z hriechov proti cirkvi a proti Bohu, to však mohlo byť hlavne zo strachu (normálna ľudská reakcia na podobnú situáciu).

Neskôr však Jana z Arku svoje vyhlásenie stiahla a sebadôvera opäť ovládla jej (podľa všetkého) racionálnu myseľ. Práve táto chvíľa slabosti je tým, čo ju robí v kresťanskej tradícii svätou. Dokázala totiž svoju slabosť prijať a prekonať, hoci si tak zároveň vedome podpísala ortieľ smrti. Je veľmi pravdepodobné, že ak by sa Jana z Arku na poslednú chvíľu nezriekla svojej výpovede, nikdy by sa o nej nepočulo. No je to práve jej smrť a obetovanie, čo z nej spravilo symbol, ktorým je dnes.

Podľa očitých svedkov v posledných chvíľach svojho života Jana z Arku neprosila o život, naopak, neúnavne a silno volala Ježišove meno, len čo začal na hranici horieť oheň. Z východných náboženstiev máme dôkazy o tom, že ľudia vo vysokom stave meditácie necítia bolesť, akoby boli izolovaní od vonkajších podnetov. Je teda skutočne možné že Jana bolesť necítila, respektíve si ju neuvedomovala.

Hoci Jana z Arku neoslobodila Francúzsko, tak ako to hovorí legenda, ba jej víťazstvo a korunovácia kráľa vojnu neukončili (trvala až do roku 1453), aj tak ju môžeme považovať za výnimočnú mladú ženu, ktorá pevne verila v svoje poslanie a spravila všetko pre to, aby ho dosiahla. Napriek jej tragickému koncu bola neskôr rehabilitovaná a v roku 1920 ju takmer 500 rokov po smrti vyhlásila za svätú tá istá cirkev, ktorá ju 30. mája 1431 poslala na hranicu.

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Jana z Arku – Záhadné postavy dejín 

Obrázky: kera.org, all-len-all.com

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.