Tajomné historické postavy: Staviteľ Tádž Mahalu

Pôsobivý Tádž Mahal je celosvetovo známy ako symbol Indie a jedna z najvýznamnejších stavieb ľudstva vôbec. Monument, ktorý disponuje takmer dokonalými proporciami, sa považuje za  materiálny prejav lásky vládcu k jeho manželke. Totožnosť hlavného architekta tohto veľkolepého diela je ale dodnes záhadou. Známe sú aj legendy o tom, ako mal vraj panovník Šáhdžahán (1592-1666) v pláne nechať postaviť druhý pomník, označovaný ako Čierny Tádž. Preskúmajte spolu s magazínom Magistra História archeologické dôkazy, s pomocou ktorých sa historici snažia prísť záhadnému Tádž Mahalu, jednému z novodobých divov sveta, na koreň.

Tadž-Mahal

 Indický príbeh skutočnej lásky

Najznámejší príbeh v celej indickej histórii pozná zrejme každý a je to súčasne jeden z najverejnejších príbehov lásky vôbec. Akoby bol v Tádž Mahale stelesnený samotný vzťah piateho mogulského vládcu Šahdžahána a jeho ženy Mumtáz Mahal (1593-1631). Hovorí sa, že druhý chrám mal byť postavený na opačnom brehu rieky, no tentokrát už z čierneho (nie bieleho) mramoru. K začiatku stavebných prác na tomto Tádži však nikdy nedošlo, keďže šah bol uväznený jedným zo svojich synov, ktorý sa túžil dostať na trón. Po smrti veľkého vládcu bolo jeho telo pochované po boku milovanej Mumtáz v Tádž Mahale.

V roku 1631 sa Mogulská ríša rozprestierala po celej Indii, od juhu polostrova cez Bengálsko až do dnešného Afganistanu. Mogulovia boli vlastne islamskí vládcovia Indie, ktorí sa označovali za  potomkov Džingischána a boli patrične hrdí na svoje dedičstvo. Piaty mogul Šáhdžahán bol práve na vojenskom ťažení v Burhampure a spoločnosť mu robila jedna z jeho manželiek. Mal ich tri, pričom Mumtáz bola prvou, s ktorou sa zasnúbil. Mumtáz bola vnučkou významného mogulského štátnika, jej manželstvo tak bolo zariadené v prvom rade z politických dôvodov. Z historických prameňov je však očividné, že zariadené spojenie prerástlo v niečo omnoho hlbšie, v skutočný cit založený na veľkej blízkosti oboch manželov.

Po 19-ročnom manželstve sprevádzala Mumtáz svojho manžela pri vojenskom ťažení na Dekanskú plošinu. Nebolo to nič neobvyklé, často spolu cestovali na podobné výpravy. V tej dobe však bola kráľovná v pokročilom štádiu tehotenstva (čakala štrnáste dieťa). V júni roku 1631 porodila dievčatko menom Gauhara Begum (1631-1706). Pre 38-ročnú kráľovnú bol ale tento pôrod príliš náročný a krátko po ňom zomrela. Tvrdí sa, že po jej skone Šahdžahán s nikým neprehovoril niekoľko dní a cez jedinú noc mu zošediveli všetky vlasy a fúzy.  

Zarmútený vládca a dokonale symetrická stavba

Kvôli veľkému zármutku sa chcel vládca vzdať trónu, neskôr však od tejto myšlienky (kvôli svojmu zmyslu pre povinnosť) upustil. Po návrate do Agry vybral miesto, na ktorom malo byť postavené mauzóleum. Stavba mala byť od počiatku veľmi symetrická, a preto sa pri jej výstavbe využívala po celý čas matematika, ako opora dokonalosti. Súmerné tvary monumentu sa dosahovali využitím mriežky, ktorou sa riadilo celé islamské umenie a architektúra. Niektoré geometrické prvky sa tak v Tádž Mahale môžu opakovať donekonečna a z matematického hľadiska by sa tak mohla rozširovať aj stavba. 

Mauzóleum je súborom štvorcov a mnohouholníkov, ktorých cieľom je vytvoriť stredovú líniu, ktorá prechádza celým objektom a kde bola napokon Mumtáz pochovaná. Okolo samotného Tádžu stoja štyri minarety vysoké 43 metrov a rozprestiera sa tu aj rozsiahla záhrada plná fontán, ovocných stromov a exotických rastlín. Vodné kanály, ktoré sa pretínajú v jazierku uprostred záhrady, ju rozdeľujú na štvrtiny. Zeleň a voda pri Tádž Mahale dotvára obraz večnosti a raja. Budovy pri Tádži sú taktiež postavené s prihliadnutím na bilaterálnu symetriu, a to ako vlastné zrkadlové odrazy, aj keď slúžia inému účelu, prvá je mešita a druhá dom pre hostí. Symetria je tak dochovaná nielen v Tádž Mahale, ale aj v celom komplexe, ktorý ho obklopuje.

laska tadž mahalu

Kto bol staviteľom Tádž Mahalu?

V mogulskej dobe bolo častým zvykom, že postavené dielo sa spájalo skôr s menom donátora a objednávateľa stavby než s človekom, ktorý skutočne stál za jeho stavbou. Už v roku 1640  portugalský augustiánsky mních, otec Sebastiano Manrique (1590-1669), prehlásil, že architektom bol benátsky zlatník Geronimo Veroneo. Tento mních navštívil Tádž Mahal v roku 1640, so zlatníkom sa však osobne nestretol, keďže zomrel ešte predtým než sa mohli vidieť. Manrique tak o jeho činoch vedel len z počutia, nepodložil svoje tvrdenie žiadnymi dôkazmi a v žiadnych iných európskych, ba ani mogulských prameňoch, zmienku o Benátčanovi, ako staviteľovi Tádž Mahalu, nenájdeme. Je ale veľmi nepravdepodobné, že by architektom Tádžu skutočne bol.

Oveľa pravdepodobnejším kandidátom na pozíciu staviteľa Tádž Mahalu je Ustad Ahmad Lahauri (1580-1649), tvorca Červenej pevnosti v meste Dílí, ktorého ako architekta Tádžu zaznamenal jeho syn. Nedávne analýzy minaretov stojacich okolo stavby ukázali, že sa od Tádžu všetky mierne odkláňajú. Podobné opatrenie bolo bežné v oblastiach, v ktorých dochádzalo k zemetraseniam, aby pri prípadných otrasoch zeme a následnom páde padli minarety nabok na opačnú stranu a nie priamo na mauzóleum. V oblasti Agry však k zemetraseniam až tak často nedochádzalo.

Tento fakt vypovedá v prospech Lahauriho, ktorý pochádzal z Láhauru, hlavného mesta provincie Pandžáb v dnešnom Pakistane. V tomto regióne dochádzalo k silným zemetraseniam často a predpokladá sa, že Lahauri vedel aj o tom, že zemetrasenie, ku ktorému došlo v roku 1505 v severozápadnom Nepále bolo také silné, že záchvevy zeme bolo možné cítiť až v Agre.

Stavba premyslená do najmenších detailov

Mali by sme si tiež uvedomiť, že Tádž Mahal stojí na brehu rieky Jamuny (Džamuny), ktorá cez Agru preteká. V tých časoch si tradične mnohí boháči nechávali stavať domy pri rieke. Nešlo však iba o prestíž, malo to aj praktický účel. Rieka totiž zásobovala vodné kanály a samospádovým napájaním rozsiahleho vodozberného systému zavlažovala aj záhrady Tadž Máhalu. Stavba pri rieke predstavovala pre architekta veľkú výzvu. Ak totiž priveľa prší a rieka sa príliš rozvodňuje, odnáša so sebou okolitú pôdu, podmýva stavbu a tá sa tak môže doslova prepadnúť pod zem. 

Aby sa podobnému scenáru pri Tádž Mahale predišlo, bol vytvorený dômyselný systém podpôr a podzemných pilierov, ktoré prenikali hlboko pod zem, až do skalného podložia, ktoré by voda neodniesla, aj keby už zmyla všetko ostatné. O tomto fakte, ako aj mnohých ďalších informáciách, vieme z mogulskej kroniky Pačanáma. Tá píše aj o tom, ako sa pri konštrukcii Tádž Mahalu využívali tradičné stavebné materiály z blízkych kameňolomov. Hoci mauzóleum vyzerá na prvý pohľad postavené celé z bieleho mramoru, je to len zdanie. V skutočnosti je toto veľdielo vystavané z veľkých kusov pieskovca a hlinených tehál. Iba základná konštrukcia je obklopená mramorom. Biely mramor sa tradične ponechával len pri dôležitých prvkov stavieb a hlavných námetoch. Pri stavbe monumentu tretieho mogulského vládcu, šaha Akbara Veľkého (1542-1605), sú to napríklad striešky stĺpov. V porovnaní s mnohými inými stavbami je tak Tádž Mahal oveľa extravagantnejší a jeho vonkajšia (ako aj vnútorná) výzdoba s krásnymi kvetinovými prvkami je plná detailov, ktoré majú pozorovateľovi zaimponovať. 

Plánovala sa stavba druhého Tádžu?

Tádž Mahal sa staval 18 rokov a nebol len symbolom lásky, ale aj vlády, významnosti a odkazu. Súčasná stavba však vystihuje možno iba polovicu celého projektu. Na opačnej strane rieky Jamuna sa totiž našli záhadné pozostatky rovnakých tehál, z akých sú základy Tádžu. O plánovanom druhom mauzóleu píše aj francúzsky autor Jean-Baptiste Tavernier (1605-1689), ktorý po Indii cestoval a predával klenoty. Práve on píše o tom, že Šahdžahán tam mal v pláne postaviť druhú hrobku. Vzhľadom k pravdivosti jeho ostatných zápiskov je Tavernier považovaný za dôveryhodný zdroj a predpokladá sa teda, že to bola skutočne pravda. Tak vznikla legenda o čiernom Tádži

Na mieste sa stále realizuje množstvo archeologických vykopávok, počas ktorých sa podarilo objaviť aj pozostatky malých stavieb a rôznych sanskrtských budov. Vyzerá to tak, že šlo o zvyšky záhrady, v ktorej dominovalo osemuholníkové jazierko s vodotryskom a pavilóny. Nejednalo sa teda o základy ďalšieho mauzólea, ale o Metabhá – Mesačnú záhradu, kam by ľudia chodili za súmraku a podvečer. Jazierko malo rovnaké rozmery ako Tádž Mahal, čo vytváralo ilúziu, akoby bol celý komplex predĺžený aj na opačnú stranu rieky. Z tohto bodu by tiež bolo krásne vidieť naozaj dva Tádže, ten skutočný a jeho odraz na hladine jazierka.

Miesto posledného odpočinku veľkej lásky

V roku 1657 Šáhdžahán ochorel a zoslabol, čo viedlo k tomu, že jeho štyria synovia začali medzi sebou bojovať o moc. Tretí syn Aurangzeb (1618-1707) sa chopil moci a stal sa tak šiestym mogulským vládcom. Svojho otca nechal uväzniť v domácom väzení. V posledných rokoch života robila Šahdžahánovi spoločnosť jeho najstaršia a najmilšia dcéra Džahanára (1614-1681). O deväť rokov neskôr (v roku 1666) veľký vládca zomrel a pohreb mala na starosti práve jeho dcéra. Ona rozhodla pochovať ho po boku milovanej Mumtáz Mahal v Tádž Mahale. Jeho hrobka je však postavená mimo stredovú líniu, čím sa narúša obraz dokonalosti, o ktorý sa panovník tak veľmi snažil. Nikde však nie je zaznamenané, kde chcel byť pochovaný. Týmto spôsobom zostali protagonisti jedného z najkrajších príbehov lásky spojení aj po smrti.

O ďalších tajomných postavách môžete čítať TU.

_______

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Záhadné postavy dejín – Staviteľ Tádž Mahalu

Obrázky: shubol.sk/wp-content/uploads/2014/03/Taj-Mahal-02-wallpaper.jpg

aimg.sk/magaziny/8sv77sb7ScusPjz2idAh2w~Ke-Mumt-z-Mah-l-zomrela-sult-n-hd-ah-n.jpg?t=L2ZpdC1pbi82MDB4MA%3D%3D&h=BY71n0xM3dJ2-ypiXEOkMg&e=2145916800&v=2

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.