Tajomstvo byzantskej hudby (Diel druhý)  

Oltárne diptychy aj orly majú dve krídla. Druhé krídlo nášho malého literárneho oltára o tisícročnom choráli ortodoxných kresťanov skrýva odpovede na otázku, kto boli maistores, a či existuje tajomný jazyk anjelov.        

Byzantská melódia (očesaná filologickým hrebeňom) je monofonická. Jednohlasná s použitím oporného „pedálu“, ktorému sa hovorí ison. Až na malé výnimky sa ison počas skladby nemení. Ison je rovný chodník, po ktorom kráčajú kroky melódie. Pevný bod má svoje teologické vysvetlenie. Navodzuje dojem stability. Idea večnosti – aj to je ison.        

Tón – cesta do bezpečia 

Názor, podľa ktorého je ison iba ľudskou variantou zvuku sprievodného hudobného nástroja (organu), je ďalšou mincou do fontány… Aj organová hra, aj ison mali v stredoveku funkciu intonačnej opory pre kantora (v grécko-oobradnej cirkvi psalta – žalmistu). Blažená pamäť, ktorá v sebe nosila stovky melódií! Od čias prvého vrcholu byzantskej hymnódie za cisára Justiniána a neskôr v dobe veľkých majstrov melurgov po ikonoklazme, rodí sa notopis. 

Obrázok č. 1.: Kódex Barberini je conditio sine qua non pre štúdium byzantskej liturgiky. Zažltnuté stránky prezrádzajú aj priebeh svätenia žien-diakoniek v prvotnej cirkvi. Zdroj: https://digi.vatlib.it/view/MSS_Barb.gr.336 

K najstarším zachovaným manuskriptom konštantínopolského rituálu patrí Euchológium Barberini (gr. 336). Datuje sa do konca 8. storočia a ak si ho chcete prelistovať, nepotrebujete na to biele rukavičky. Stačí si nakliknúť stránky digitalizovaného kultúrneho dedičstva Vatikánskej apoštolskej knižnice.      

Byzantské noty sa volajú neumy. Tie úzko súvisia s fotografickou pamäťou. Moderná európska notácia chce zázrak hudby zapísať čo najpresnejšie: stenograficky a puntičkársky. V Byzancii to nepoznali. Neumy fixujú intervaly, ale nie presnú výšku melódií. Kantor si môže transponovať napríklad tropár (krátke laudatio na počesť sviatkov a svätých) na mieru svojho hlasu a hudobne ho dotvoriť – podľa svojho vedomia a svedomia.  

Protopsalt vedie s dávnym skladateľom tvorivý dialóg. V liturgickom čase neexistuje minulosť ani budúcnosť, iba večné teraz.    

Vedci na čele so zakladateľom hudobnej byzantológie Egonom Welleszom sú presvedčení, že ison sa do byzantskej interpretácie dostal až relatívne neskoro, v 15. storočí. Na nižšich poschodiach domu menom čas však nebolo vákuum.   

Obrázok č. 2.: Zápis prvých taktov rumunskej vianočnej koledy v byzantskej psaltickej semiografii (hore) a v klasickej európskej notácii (dolu). Zdroj: internet

Keď ticho rozpráva  

14. storočie. Definitívny rozvod medzi bohosloveckými školami Východu a Západu je za nami (bolesť schizmy z roku 1054 prehĺbili križiacke výpravy). Rímskokatolícky doctor angelicus Tomáš Akvinský mal na ku koncu života zjavenie, že svetlo jeho geniálneho mozgu je horiaca slama a svoju veľkolepú teologickú summu nedokončil… zatiaľ čo pravoslávni mnísi na tisícky míľ vzdialenom polostrove Athos hľadali svetlo, ktoré sálalo z Krista pri jeho premenení na hore Tábor. Paradoxne, ak chceme pocítiť čo i len najmenší dotyk svätého svetla, mali by sme zatvoriť oči.

Grécke slovo myein (uzavrieť) po ktorom sme v slovenčine zdedili latinizované termíny mystérium a mystika, nás volá zatvoriť telesné oči a v tichu otvoriť tie duchovné pomocou praxe „ustavičnej modlitby srdca“. Čo sa skrýva pod závojom slov? Svätohorskí mnísi vedení neskorším solúnskym arcibiskupom Gregorom Palamom repetíciou jedinej modlitebnej formuly („Hospodine Ježišu Kriste, synu Boži, zmiluj sa nado mnou hriešnym“) vymetali z trinástej komnaty svojho ja každú spomienku na hriech.          

Obrázok č. 3.: Grécky učiteľ modlitby Gregor Palamas veril v duchovnú silu ticha. Zdroj: blogspot.com

Je opakovanie nejakej sentencie mantrou? Bizarnou variantou budhistického modlitebného mlynčeka? Aj Palamov odporca, byzantský racionalista Varlaam z juhoitalskej Kalábrie si mohol položiť otázku, na čo je vlastne dobré monotónne omieľanie určitej formulky. Na čo je dobré dýchanie?    

Dych a tlkot srdca patria k periodicky plynúcim somatickým funkciám. Tiež ľudské kroky sú rytmizované. Vnútormé modlitebné pravidlo založené na periodicite a poriadku teda nie je neprirodzené. Harmonizuje s cyklickými procesmi v ľudskom tele.      

Opakovanie formúl a úkonov v byzantskej liturgii má vivifikačný charakter a podľa učenia otcov rovná sa pulzácii oživujúcej krvi v žilách. Opakujú sa ročné obdobia a antickí ľudia si nie nadarmo predstavovali čas v podobe kruhu. 

Nový vietor z Východu 

Tieto impulzy ortodoxnej teológie 14. storočia sa úspešne zrkadlili v hudobnom umení. Kládol sa väčší dôraz na okrasné znenie melódii, kalofóniu (Dostojevského myšlienka, podľa ktorej krása spasí svet, je hlboko byzantská). Pečať času odtlačila do vosku dejín mená byzantských maistores – majstrov skladateľov: Manuel Chrysafes, Ioannes Kladas, Manuel Agallianos, Xenos Korones…    

Obrázok č. 4.: Plod albánskej zeme v detstve osirel. Po štúdiách v Konštantínopole našiel Kukuzel pokoj v monastierskej cele. Jeho hudobnoteoretické názory dávajú antickým predstavám o kruhu ako symbole Slnka a dokonalej harmónie kresťanský zmysel. Manuskript z 18. storočia. Zdroj: wikimedia.org  

Kukuzel, mních z kláštorných zákutí athonskej Veľkej lavry bol skladateľom hesychie – stíšenia. Na jeho stole ležali veľmi ozdobné kompozície, no každá hudobná „kudrlinka“, čiže melizma, bola nabitá teologickou iskrou.   

Povieme si: nejaké mená. Lenže 13. a 14. storočie, kedy na latinskom Západe zapadá hudobné slnko ars antiqua a s francúzskym hudobným teoretikom Philippom de Vitry prichádza ars nova, sa aj v byzantskej kultúre, ktorá žiali pod osmanským polmesiacom, deje niečo nevídané. Ideálom už nie je básnik – hymnograf, ktorý píše hudbu, prípadne „lepí“ svoje verše – akokoľvek skvelé – na existujúce melodické modely. Teraz máme do činenia s autormi, ktorí písali „iba“ melódie a priniesli na svet fenomény, ktoré v kultúre západnej Európy nemajú obdobu. Pozrime sa na jeden z nich.       

Čas je proti nám   

Zaujímavým javom byzantskej hudobnej kultúry (prineseným azda samotným Jánom Kukuzelom) sú kratemata, nazývané aj teretismata – spievanie slabík bez konkrétneho denotátu, slovesného významu. Gréckemu te-ri-rem, ri-ri-rem približne zodpovedá slovenské tra-la-la.   

Obrázok č. 5.: Kríž na vrchole hory Athos, ktorá zohrala vo vývoji stredovekého byzantského spevu kardinálnu úlohu. Zdroj: pinterest.com   

Pragmatici tvrdia, že táto zvláštnosť vstúpila do byzantskej bohoslužby z praktických dôvodov, aby sa natiahol a vyplnil čas (termín kratemata vedie ku gréckemu slovesu  prolongovať, predĺžiť trvanie). Len neprestať spievať. Náhle skončenie piesne (napríklad počas svätého prijímania) by znamenalo prerušenie nebeskej oslavy, ktorou byzantská liturgia vo svojej kvintesencii je (bohoslužba sa na gréckom Východe odbavuje spevom a aj čítania z Biblie je potrebné melodicky deklamovať).        

Teretismata môžu byť byzantskou odpoveďou na západné organové koncerty a rozvoj   inštrumentálnej hudby v prostredí rímskej cirkvi. Ako je možné, že Byzancia, ktorá si potrpela na kvalitu verša a jeho zrozumiteľnosť, dala placet exhibícii so slabikami, ktoré vlastne neznamenajú nič konkrétne? Nie je v nich zašifrovaná múdra poučka z katechizmov ani vysoká poézia. Čo na túto námietku povedia nositelia kantorského klobúka?               

Kristova uspávanka  

Hudobní kanonici upozorňujú poslucháča, že hlásky te-ri-rem nie sú žiadnym detským bľabotaním. Sú nezrozumiteľné iba nám, ľuďom. Nie Bohu. Údajne reprezentujú reč anjelských chórov, ktorá sa nášmu pozemskému „audioaparátu“ zdá nezmyselná, pretože nemáme potrebnú duchovnú „kapacitu“ na dešifrovanie anjelských slov.     

Obrázok č. 6.: Byzantský cirkevný hudobník 17. storočia Petros Bereketis kráčal v šľapajach majstrov kalofonického chorálu. Písal dlhé meditatívne melódie, ktoré pripomínajú dlho horiaci plameň sviečky. Zdroj: wikimedia.org      

Rozlíšiť, čo je a čo nie je glosolália z vyšších sfér, však nie je nič pre racionalistické povahy s bunkami antickej helénskej filozofie v tele. Je tu riziko, že za jazyky nebeských bytostí sa bude pokladať čokoľvek. Muži v habitoch sa pri hľadaní odpovedí mysticky priblížili hlasu Panny Márie, tvrdiac, že teretismata môžu byť uspávankou, ktorú spievala Bohorodička malému Ježiškovi v Betleheme.             

Aby sa predišlo zneužitiu, Byzancia autorizuje spevy na variácie te-ri-rem, te-ru-rem, ne-ne-na, ri-ri-rem, to-ro-ro... Ne-ne-na potvrdzuje „uspávankovú“ teóriu, najmä ak si uvedomíme, že uspávanka sa v taliančine povie ninna-nanna a veľa gréckych učencov hľadalo intelektuálny azyl pod arkádami talianskych renesančných miest. 

Latinské zvony 

Šimon Marinčák v jedinej slovenskojazyčnej práci o dejinách byzantskej hudby zasa upozorňuje, že te-ri-rem môže súvisieť s latinským te regem, ktoré pod helenistické nebo priniesli križiaci.    

Pripomína vám te-ru-rem latinčinu? Gréci 14. storočia už po latinsky nevedeli. Ak počuli nejakého latiníka spievať napríklad hymnus Aeterne rerum conditor od Ambróza Milánskeho (ktorý je, mimochodom, ctený aj v pravosláví), v ich ušiach zneli exotické zvony. Zvony, a nie slová. Inšpirácia latinským (pre masy už nezrozumiteľným!) jazykom  nemusela byť nutne násilným križiackym importom. Mohla byť genetickou spomienkou na latinské počiatky Byzancie. 

Obrázok č. 7: Mama a syn. Svätci v purpure Konštantín a Helena, ktorí christianizovali rímsky imperiálny trón a východná cirkev ich povýšila na oltár, hovorili po latinsky. Zdroj: pinterest.com  

Intelektuáli z krúžku „latinsky zmýšľajúcich“ (latinofrones) však videli v jednote s ekonomicky prosperujúcim Rímom záchranné lano pred peklom tureckých turbanov  Kritika ich neminula a zástancovia ortodoxie dávali od vatikánskej kúrie ruky preč. Aj samo štúdium latinčiny tak pôsobilo podozrivo – ako dláždenie cesty k pápežovi… Názor, že spevy te-ri-rem môžu mať niečo spoločné s latinským jazykom, sa preto v ortodoxnej cirkvi neujal. Je najvyšší čas spáliť jarmo historickej krivdy a odpustiť si bez toho, aby sme zradili Pravdu.         

Kristova kolíska      

Hojdanie sa Kristovej kolísky! To je najmystickejšie vysvetlenie významu týchto zvláštnych, orientálnou kultúrou okorenených spevov. Zvuk, ktorí katolícki Španieli (!) zakliali do názvu  svojej vianočnej koledy Fum, fum, fum. Byzantínci aj Hispánci verili (nezávisle od seba!), že Ježiškova (vianočná) kolíska spievala! Nie je to krásne?              

Napriek tomu nevieme, či teologická interpretácia teretismov ako vianočnej kolísky skutočne vznikla bezprostredne po ich zavedení do praxe, alebo je produktom neskoršieho vývoja. Mních Gerasim z Kréty sa v roku 1649 podujal opätovne vysvetliť duchovný význam týchto chorálov. Medzi jeho argumentami sa objavuje myšlienka, že kratemata sú ozvenou prírodných zvukov, najmä spevu vtákov krúžiacich nad hlavami kontemplatívnych mníchov v nedobytných pustovniach na úpätí Athosu.

Obrázok č. 8.: Súvislosť medzi byzantským spevom a švitorením vtákov ešte nie je preskúmaná.  Holubica v tradičnej ikonografii zosobňuje Svätého Ducha. Zdroj: icon-library.net 

Časť ortodoxného kléru zostala voči tejto inovácii skeptická. Konštantínopolský patriarchát vydal v roku 1880 encykliku, v ktorej zakazuje spievanie abstraktných slabík počas prinášania obetných darov na oltár (veľký vchod v byzantskej liturgii).        

Byzantská hudba kontra jazz spod Veľkej mláky   

Východokresťanskej spiritualite na svetelné roky vzdialený jazzový štýl pozná fenomén scattingu, ktorý je typom umeleckej vokálnej improvizácie na pseudoslová a nezmyselné slabiky (pochopiteľne, bez teologického kontextu). Kto sa odváži hovoriť o profánnej (diabolsky provokatívnej) paralele teretismat?         

Americký spevák Gene Greene začal so scattingom až začiatkom 20. storočia a v portfóliu jeho tvorby hrala prím paródia a humor. Byzantská tradícia si v chráme nikdy nerobí žarty.

Kontinuita s jazzom neexistuje. Oba typy sylabického spevu sa vyvinuli bez vnútorného nexu. Jediná súvislosť, ktorá medzi terirem a jazzovým scattovaním môže (hypoteticky) fungovať, je snaha urobiť melódiu nezávislou na prísnych prozodických systémoch poézie.            

Po ďalší zaujímavý príklad vplyvu byzantskej hudby na západné umenie musíme zájsť do operného Talianska. Popredný tvorbca bel canta, milovník Mozarta, komponovania v posteli a dobrého jedla Gioachino Rossini premiéroval v roku 1813 operu Tancredi podľa rovnomennej Voltairovej drámy. U Stendhala sa dočítame, že ornamentami prešpikovaná ária Tu che accendi questo core z Tankréda skrsla v Rossiniho v hlave po tom, čo si na večernej bohoslužbe v gréckom pravoslávnom chráme v Benátkach vypočul zopár floridných byzantských melódií…      

Obrázok č. 9.: Liturgický spev ortodoxie žije aj v Amerike. Kantorovanie v jednom z gréckych chrámov za Oceánom. Zdroj: goarch.org

Byzantská hudba v 21. storočí  

Západoeurópske srdce prirovnáva východorímsky chorál ku kantilácii muzeína z mešity. Zabúda na to, že islamská kultúra (vrátane hudby) stojí na byzantských nohách.  

Desiatky úst aj v našom storočí plávajú na vlnách byzantského jadnohlasu. Preložené do teologického jazyka, unisono v oktávach značí, že všetci, bez rozdielu veku a polohy hlasu, sa zhodneme na viere v jediného Boha. V dobe, kedy sa túžime vyjadriť ku všetkému a kyberpriestor je plný hašterivých diskusí, je unifikácia tónu a myšlienky vzácna.  

Nápevy ortodoxných cirkí sa prekladajú do národných jazykov aj v krajinách, kde grécky obrad nemá výraznejšiu tradíciu. Nie je raritou nájsť byzantský cirkevný zbor spievajúci po anglicky či v španielčine. Byzantské nápevy v rôznych rečiach sú ako farby spektra, ktoré sa stretávajú v jedinej bielej. Farbe čistoty a pokoja.     

Prvý diel textu nájdete na tejto stránke.

____________

Autorka: Lucia Laudoniu  

Zdroje

KAVARNOS, Konstantinos: Byzantská posvätná hudba. In: Pravoslávny teologický zborník XVII, 2/1994, s. 15-23

MARINČÁK, Šimon: Úvod do dejín byzantskej hudby. Prešov : Vydavateľstvo Petra, 2003. ISBN 80-89007-37-6

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.