Tajomstvo byzantskej hudby (Diel prvý)

Ako voňala stará Byzancia? Psychologický účinok a múdrosť byzantských duchovných spevov udivujú i dnes. V byzantskej hudbe viac než tisícročie plače duša človeka nad strateným rajom.

Sme obklopení obrazmi. Nemyslím tie na stene. Naše myšlienky denno-denne „maľujú“ tisíce vizuálnych vnemov od predstavy dobrého jedla po fantázie vystrihnuté z odvážnych románov. Všetko vôkol nás je obraz, pretože obraz je komunikácia. 

Ako vyhodiť na smetisko psychiky čierne obrazy? Predstavy, ktoré nás dusia i desia? Vypnúť televízor vášnivej mysle po stáročia pomáha byzantská duchovná hudba. Prísne tváre askétov hľadiace zo šera chrámových ikon dali spevom z ortodoxných chrámov terapeutický rozmer dávno pred psychológni a muzikoterapeutmi.  

V tomto kontexte sa nám byzantská hudba javí veľmi moderne (prax terapie zvukom, akokoľvek stará, prežíva boom práve v našom storočí). Pritom ide o tradíciu, ktorá je staršia, než latinský chorál franského dvora. Byzantská ekleziálna hudba v skutočnosti nie je ani stará, ani moderná. Je nadčasová a plynie dejinami ako žiadna iná. Čím je výnimočná?

Obrázok č. 1.: Tichá dôstojnosť sprievodu cisára Justiniána na stene baziliky v talianskej Ravenne. Zdroj: wikimedia.org

Hudba ako poznanie

„Obraz, ktorý urobil človek, žije tak dlho, ako dlho je človekom živený. Ale človek ho živí dovtedy, kým mu ten obraz dáva zadosťučinenie, pokiaľ uspokojuje nejaké jeho prianie.“ Čo nám v týchto slovách odkazuje slovinský autor mozaík a znalec východnej spirituality Marko Ivan Rupnik? Obrazy ľudských myšlienok sú ohňom, ktorý potrebuje kyslík. Kyslík našej vôle.

Živíme v sebe vnútorné filmy a seriály, o ktorých sa domnievame, že nám prospievajú. Platí to aj v hudbe. Smútime? Pustíme si pieseň, náplasť na rany. Sme veselí? Tancujeme v rytme salsy a naša eufória sa znásobí. Inými slovami: svetská hudba zapcháva diery prázdnoty, „rozpráva“ príbehy, nesie posolstvá. Je tabletkou na bilióny odtieňov toho, čo latiníci nazývajú profunditas animae

Byzantská hudba ale nie je tovar, ktorý nakupujeme v supermarkete muziky. Nie je závislá na našej vôli! V porovnaní s európskou artificiálnou hudbou používa obmedzený arzenál výrazových prostriedkov (prvoplánovú „ľúbivosť“ odkladá ad acta).   

Starí Gréci mali na dverách Apolónovho chrámu v Delfskej veštiarni tabuľku, na ktorej stálo nosce te ipsum. Poznaj sám seba. Poznanie patrí k cieľom byzantskej hudby. Neoddeliteľná od kultu pomáha spoznávať Boha, neoddeliteľná od ľudských úst dáva silu spoznať naše hriechy.  

Obrázok č. 2.: Kráľ Dávid s brnkacím nástrojom (psaltérium, lýra) na súčasnej gréckej ikone. Názvom lyra Davidis sa v staršej medicíne označovala časť ľudského mozgu (comissura fornicis). Názov dostala podľa trojuholníkového tvaru, ktorý pripomína staroveký hudobný nástroj. Trojuholník je geometrickým symbolom Svätej Trojice. Zdroj: pinterest.com  

Liturgickej hudbe byzantského Orientu sa v gréčtine a rumunčine hovorí psaltická. Súvislosť s kantiláciou žalmov (psalmodia) je zjavná, ale nie jediná. Grécko-latinský koreň psallere v antických dobách pomenúval priamy dotyk prstov na strunovom nástroji (chordofóne). Sloveso psallere označovalo hru, pri ktorej sa melódia vyludzovala bezprostredne dotykom, bez použitia brnkadla (plektra). Všimnime si, že kráľ Dávid sa v kresťanskej ikonografii dotýka svojej lýry priamo, nepotrebuje žiadnu ďalšiu pomôcku k hre. Je to vyjadrenie priameho toku inšpirácie. Preto sa antický termín psallere dostal do biblického užívania tiež na označenie posvätného spevu (Boží prst sa mysticky dotýka strún ľudských hlasiviek).                     

Keď organ mlčí 

Pri prvom počúvaní nám „udrú do uší“ tri „vé“: vokálnosť, verše a vlny. Vokalita znamená, že táto hudba sa smie iba spievať. Hudobné nástroje (s výnimkov zvonov a klepadiel – dreveného talanda a železného simandra) pod kupolami ortodoxných svätýň mlčia. Západný človek si vzdychne: nie je to škoda? 

Vo svetle sviečok sa chvejúce brká teológov to už vysvetlili: ani ten najdômyselnejší inštrument nedokáže sám od seba rozprávať. Slovo je dieťaťom fonačného aparátu človeka. Nástroje generujú zvuky – krásne tóny bez písmen. 

Východorímska ríša, ktorej pod vplyvom osvietenskej historiografie nepresne „nadávame“ Byzancia (Byzantion bol pôvodným gréckym menom Konštantínopola, než sa mestečko na Bospore stalo cisárskou rezidenciou) nemala nič proti inštrumentálnej hudbe. Antický hydraulický organ bol pravidelnou súčasťou verejných ceremónií, pretože bol schopný v dobe bez mikrofónov ozvučiť bárs aj zápasy vozatajov v cirku či korunovačný sprievod bazilea. V chrámoch organy stíchli, boli príliš profánne. Východní mnísi bili na poplach, že organ sa nevie modliť.       

Obrázok č. 3.: Kadidlo a hudba spoločne napĺňajú priestor chrámu, tak i Svätý Duch má v predstavách veľkých mužov patristiky vyplniť súkromnú prázdnotu každého z nás. Zdroj: internet   

Požičajme si ešte jeden Rupnikov výrok: „Človek chápe sám seba ako slovo.“ Nielen preto, že reťazíme litery do viet. Naše mená a priezviská sú jazierkami slov. V byzantskej hudbe platí ono talianske „prime le parole“, veď už vyslovené slovo je vo vajíčku hudby živým zárodkom. A čím by bolo vajce bez zárodku?      

Prvá skladateľka  

Pamätáte sa na tri „vé“? Pochopili sme, prečo je hudba východného rímskeho rítu vokálna – presnejšie, slovná. Spievaná orácia má, prirodzene, svoj text. Je viazaný vo veršoch – a s druhým „vé“ našej definície padáme do duchovnej jaskyne krásnych kvapľov liturgickej poézie. Jej veľká časť je anonymná (mená autorov hľadajme v kláštorných kryptách zasypaných zeminou času). Tých pár mien, čo poznáme, však patrí do zlatého fondu svetovej sakrálnej básnickej tvorby.   

Feministky sa tešia, keď v booklete cédečka nemeckej formácie stredovekej hudby VocaMe z roku 2009 čítajú, že Kassia, igumenka (predstavená) carihradského monastiera Xerolophos, bola prvou cirkevnou skladateľkou a poetkou v dejinách kresťanskej civilizácie. V skutočnosti je toto (v západnom svete dosť rozšírené) tvrdenie vysoko nadnesené. Byzancia zažila ďalšie talentované hymnografky: Theodosiu, Theklu či Palaiologinu.    

Epiteton ornans „grécka Hildegarda z Bingenu“ si svätica z 9. storočia napriek tomu zaslúži. Je autorkou viac než 260 svetských a 49 duchovných veršov. V prebásnení českej byzantologičky Růženy Dostálovej znejú Kassiine verše takto: „Nesnáším toho, jenž v čas mluví nepravý, nesnáším mlčení, když je čas promluvit.“     

Obrázok č. 4.: Kassia (alebo Kassiána) mala ostré brko. Zdroj: wikimedia.org

Kresťanstvo povýšilo Matku Božiu na oltár, a tým prinieslo pozitívnu revolúciu v chápaní ženskej osobnosti. Je zaujímavé, že práve východné kresťanstvo venerujúce Bohorodicu v stovkách obrazov dalo svetovej kultúre toľko ženských umelkýň liturgickej kultúry. Modernú predstavu o stredovekom svete mužov, v ktorom sa nežné pohlavie nemohlo realizovať, by v staroslávnej Byzancii plnej ženských korunovaných hláv zmiatli zo stola.    

Jednoruký mních a nekonečná osmička

Aureola svätosti zdobí hlavu Sýrčana Jána z Damasku. Prolifický hymnograf v službách umajjovského kalifa Al-Valída permamentne riskoval život písaním traktátov na obranu úcty k ikonám. Východorímskou spoločnosťou lomcovalo obrazoborectvo a trest na seba nenechal dlho čakať. 

Ján Damascénsky žije v pamäti cirkvi v spevoch z liturgickej knihy Osmohlasníka či v kánone Veľkej noci, Paschy. Podľa pravoslávnej tradície Panna Mária uzdravila Jánovu zoťatú pravicu. Byzantský básnik v legende priložil zranenú ruku k ikone a tá mu zázračne dorástla. Obraz sa uchováva v srbskom monastieri Chilandar na athonskej svätej hore v Grécku. 

Oktoechos je systém ôsmych hudobných modelov – modov, v ktorých je zorganizovaný celý systém byzantskej hudby. Prečo je ich práve osem? Názorové priamky muzikológie a teológie sa ešte nestretli. Vychádzajme z toho, čo o čísle osem prezrádza Biblia. Z potopy sveta vyviazlo osem ľudí. Voda u dávnych exegétov symbolizovala purifikačný kúpeľ krstu, ranokresťanské krstiteľnice sa preto budovali v tvare osemuholníka. 

Obrázok č. 5.: Ján z Damasku bol popredným poetom, zvitky a písacie tabuľky mu robia spoločnosť aj na obrazoch. Zdroj: pinterest.com

V ľudovej numerológii sa číslo osem pod vplyvom algebry vysvetľuje ako nekonečno. Sväté písmo povýšilo osmičku na symbol maxima (úplná sedmička plus jeden). Obriezka sa u židovských chlapcov konala na ôsmy deň po narodení.   

Zjedz zvitok!

Ako dať Bohu maximum, keď je amfora s talentami prázdna? Paramonár (kostolník) Roman s cirkevným prívlastkom Sladkopevec, rodák zo Sýrie konca 5. storočia, nevedel čítať a ani hlas nemal bohvieaký. Slúžil pri chráme Božej múdrosti v cisárskom meste na Zlatom rohu. Oku imperátora neuniklo, že je pracovitý a zbožný. Nechal Romana vysvätiť za nižšieho klerika. 

Aj v 6. storočí bola závisť v móde. Romanovi kolegovia z chrámu nevedeli prehltnúť, že prišelec, ktorý nevie ani čítať, má rovnaké postavenie, ako oni. Jedného dňa ho vysadili na ambon (kazateľňu), aby spieval pred cisárom. Jasné, že to dopadlo zle a všetka hanba padla na Romana. V legendách víťazí dobro. Sklamanému klerikovi sa vo sne zajvila Bohorodička a prikázala mu, aby zjedol zvitok, ktorý mu predtým vložila do úst. 

Obrázok č. 6.: Božia Matka podáva svätému Romanovi zvitok. Miniatúra z mineje (bohoslužobnej knihy mesiacoslova) cisára Bazila II. z roku 985. Zdroj: wikimedia.org

Po tejto udalosti sa z trochu ťažkopádneho paramonára stal popredný autor poetických foriem, tzv. kondákov, z ktorých najznámejší (Η Παρθένος σήμερον, čiže Panna dnes) má dodnes miesto vo vianočných obradoch v orthodoxnej tradícii.  

Kondáky dostali meno podľa drevenej tyče, na ktorej bol navinutý pergamen. V názve ďalšieho básnického typu ikos spoznávame grécke slovo pre dom prebývania.

Nevydaná nevesta

Domom byzantskej cirkvi sa od 6. storočia ozýva akathistos (akatist, u východných Slovanov akafist). Boh povýšil ponížených a pravoslávni kresťania vstávajú k modlitbe pri speve tohto zlatého klinca hymnológie Východu. Akatist v preklade z gréckeho jazyka znamená „hymnus, pri ktorom sa stojí.“ Je mariánskou mušľou, ktorej echo šumí (v podstatne mladších) Loretánskych litániách.    

Z formálneho hľadiska je akatist abecedným akrostichom zloženým z 22 strof (dlhšie ikosy a kratšie kondáky). Pátranie po autorovi akatistu vylialo na zem celé potoky tlačiarenskej černe. Meno básnika oslavy Kristovej Matky čoby víťaznej vojvodkyne brániacej Konštantínpol pred barbarskými strelami pozná len Boh. 

Obrázok č. 7.:  Ikona zo 16. storočia s chválami akatistu. Zdroj: iconreader.wordpress.com 

„Raduj sa, nevesta vienkom venčená!“ Nevesta, ktorá sa nevydala. Nevesta, ktorej nebol odňatý vienok panenstva. Po grécky Χαῖρε Νύμφη Ἀνύμφευτε, v cyrilometodskej cirkevnej slovančine Радуйся, Невесто Неневестная, latinské znenie „Gaude, sponsa insponsata. Ťažko preložiteľná slovná hračka zdôrazňuje Máriino večné panenstvo a dosvedčuje vysokú štylistickú úroveň akatistových invokácií. Najmä v geografickom priestore Slavia orthodoxa rástli ako huby po daždi ďalšie akatisty k rôznym ikonám a svätým. Ich kvalita však zďaleka nedosahuje úroveň prvého z nich.        

Vokalita, verš, vlna. Posledným elementom triády, ktorou sme sa pokúsili charakterizovať byzantský spev, je vlnenie melódie. Ako súvisí byzantská melódia s Ježiškovou kolískou z Betlehema? O tom až nabudúce.

Český dokument o byzantskej hudbe si môžete pozrieť TU.

Druhý diel textu nájdete na tejto stránke.

_____________

Autorka: Dr. Lucia Laudoniu

Zdroje:

Akathistos – mariánsky hymnus. Autor komentára Jiří Novotný, S. J. Velehrad : Refugium Velehrad-Roma v spolupráci s Centrom Aletti, Olomouc, 1995. ISBN 80-901957-3-3

DOSTÁLOVÁ, Růžena: Byzantská vzdělanost. Praha : Vyšehrad, 2003. ISBN 8070214090

MARINČÁK, Šimon: Úvod do dejín byzantskej hudby. Prešov : Vydavateľstvo Petra, 2003. ISBN 80-89007-37-6.

RUPNIK, Marko Ivan: Až se stanou umění a život duchovními. Teologie umění. Velehrad : Refugium Velehrad-Roma, 1997. ISBN 80-86045-06-4

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.