Vasilij Arkhipov: Muž, ktorý zachránil svet

arkhipovTo, že v októbri 1962 stálo ľudstvo na pokraji nukleárnej vojny, je pomerne známe. Už menej sa ale vie o mužovi, ktorý bol jednou z príčin, prečo napokon k tejto vojne nedošlo. Keďže každý správny nadšenec histórie by mal jeho príbeh poznať, Magistra História chce dnes upozorniť na Vasilija Arkhipova, muža, ktorý zachránil svet.

Sovietsko-americké vzťahy v roku 1962

V roku 1962 bola Studená vojna v plnom prúde a v jej rámci medzi sebou súperili o prvenstvá a vplyv dve superveľmoci, ktorých zbrojný arzenál bol tak veľký, že by ním mohli bez problémov zničiť celú planétu. Na jeseň boli vzájomné sovietsko-americké vzťahy obzvlášť napäté a na oboch stranách narastala paranoja a strach. Situáciu určite nevylepšili americké demonštrácie rakiet v Taliansku a Turecku, ktoré by dokázali Moskvu zničiť za 16 minút, či kubánska revolúcia, v rámci ktorej Fidel Castro priviedol režim naklonený ZSSR prakticky pred dvere USA. Išlo o prvú samostatnú komunistickú revolúciu na svete vyvolanú bez priamej pomoci Sovietskeho zväzu, a to v prípade krajín východnej a strednej Európy. Američania sa obávali, že by príklad Kuby mohli čoskoro nasledovať aj ďalšie štáty v ich hemisfére a v priebehu roka tiež Sovietsky zväz v tajnosti prepašoval na palubách obchodných lodí na Kubu 42 striel stredného doletu ako revanš za Turecko, ktoré boli schopné za pol hodinu zasiahnuť Los Angeles, New York a Washington.

Sovietske ponorky smerujú do Karibiku

V polovici roka 1962 sa na prísne stráženej vojenskej základni v oblasti arktického polárneho kruhu pripravovali štyri sovietske ponorky na misiu, o ktorej mal poňatia len úzky okruh členov Komunistickej strany. Dokonca ani samotní námorníci nevedeli, kam ich ponorky odvezú, keďže cieľ a popis ich misie bol napísaný v obálke, ktorá sa mala otvoriť až vtedy, keď bude štvorica ponoriek na šírom mori. Kapitánom ponorky B59 bol Valentin Savitsky, zatiaľčo jediným mužom, čo vopred o celej misii vedel, bol veliteľ celej flotily ponoriek, Vasilij Arkhipov.

Ďalším krokom militarizácie Kuby mal byť práve príchod štyroch ponoriek, z ktorých každá jedna prevážala prísne tajný náklad v podobe jadrovej strely tak silnej ako bomba zhodená v roku 1945 na Hirošimu. Kapitán každej ponorky mal pritom povolenie konať bez schválenia Moskvy, hoci všetky ponorky museli súčasne sledovať prísny bezpečnostný protokol. Strela mohla byť vypustená totiž len v prípade, že by s tým súhlasil tak kapitán, ako aj politický dôstojník ponorky. Každý z nich mal polovicu kľúča potrebného k odblokovaniu odpaľovacieho mechanizmu na vypustenie strely. Ponorka B59 si okrem toho vyžadovala ešte aj dodatočný krok spočívajúci v súhlase veliteľa celej flotily, teda Vasilija Arkhipova.

Ten mal ešte v živej pamäti katastrofu, ku ktorej došlo na palube ponorky K19 pred rokom a ktorej bol očitým svedkom. Táto ponorka bola jednou z prvých sovietskych nukleárnych ponoriek a jej štyri jadrové reaktory v jednu noc zlyhali. Osem mužov opravujúcich reaktory zomrelo veľmi rýchlo na následky radiácie a Arkhipov tak z prvej ruky vedel, ako radiácia dokáže ľuďom ublížiť a priniesť im smrť.

Cieľ cesty ponoriek odhalený

Len čo ponorky prekročili vzdialenosť 50 námorných míľ, všetci kapitáni sa začítali do svojich rozkazov. Znelo tam, aby preplávali sedemtisíc námorných míľ z Barentského mora pri polostrove Kola až do Karibského mora, kde bolo ich úlohou posilniť tajné sovietske zásoby na Kube a pohybovať sa v oblasti ako predvoj plánovanej sovietskej flotily.

Dostať sa na Kubu však až tak jednoduché nebolo a námorníci sa pohybovali vpred pod neustálym rizikom objavenia. Napriek tomu, dva týždne po vyplávaní dosiahli ponorky bez problémov stredný Atlantik a dostali sa tak do polovice svojej cesty bez toho, že by boli Američanmi spozorované. Medzitým však prieskumné lietadlá USA odhalili strely, ktoré Sovieti už predtým prepašovali na Kubu a získali tak konkrétny dôkaz o tom, že sovietske strely na nich mohli byť z Kuby skutočne vystrelené.

Dňa 14. októbra sa začalo meniť počasie v dôsledku prichádzajúceho hurikánu Ela, prinášajúceho najväčšiu búrku jesene roku 1962. Atlantický oceán bol tak veľmi búrlivý a pre námorníkov v ponorkách nebolo ľahké znášať podobné podmienky, hoci pomohli k tomu, že boli oveľa ťažšie spozorovateľní. Zároveň sa však prerušil kontakt s Moskvou a do ponoriek sa tak žiadne nové správy o politických rokovaniach na najvyšších úrovniach nedostali. Až na druhý deň bol kontakt obnovený, načo ponorky dostali príkaz zostať na svojej pozícii v Sargasovom mori, kde mali čakať na nové inštrukcie. Dlhší čas na mori však dával Američanom väčšiu šancu ponorky objaviť.

V tom čase súčasne americký prezident John F. Kennedy vo svojom prejave odhalil objav sovietskych striel na Kube a súčasne vyhlásil, že od tohto momentu sa Kuba nachádza v karanténe, hoci fakticky išlo skôr o blokádu. Zároveň do Karibiku vyslal americké lode, ktoré mali Kubu a okolité ostrovy obklopovať vo forme kruhu a brániť tomu, aby sem Sovieti dodali nové zbrane.

Medzitým boli sovietske ponorky už takmer mesiac mimo domova a ich námorníci sa cítili čoraz viac izolovaní od Moskvy. Odpočúvali americkú stanicu rádia z Miami, v ktorej sa rozprávalo o amerických plánoch a špekulovalo, že v oblasti sa možno už teraz vyskytujú sovietske ponorky. Kontakt s Moskvou sa naproti tomu čoraz viac strácal a väčšia prítomnosť amerických síl v oceáne zvyšovala pravdepodobnosť objavenia ponoriek.

Čím hlbšie sa ponorky do oceánu ponárali, tým viac klesala teplota okolitej vody a vytvárali sa izotermické oblasti, v ktorých bolo ponorky takmer nemožné objaviť. Drvivá väčšina lodí, ktorá sa v týchto dňoch Karibikom pohybovala, bola na hone akéhokoľvek plavidla, čo by sa snažilo prerušiť Kennedyho karanténu, zatiaľčo Sovietsky zväz vyhlasoval, že ak bude nejaká jeho loď zastavená a zajatá, bude to považovať za akt pirátstva.

Stúpajúce napätie a teploty v Karibiku

Dňa 24. októbra zvýšil Kennedy stupeň ohrozenia na Defcon2, od ktorého bola ďalším krokom už iba nukleárna vojna. V týchto dňoch začínal byť čas strávený v teplých vodách Sargasového mora pre členov ponoriek čoraz neznesiteľnejší, keďže ich klimatizácia dobre nefungovala a teploty boli čoraz vyššie. Sovietske ponorky boli v zásade vytvorené pre pohyb v studených arktických vodách a v Karibiku sa začínali rýchlo prehrievať. Fungobali tiež na báze dieselového motora, z ktorého sa šíril nepríjemný pach podobne ako z kyselín v batériách. Prídely potravín a vody pre každého námorníka sa zo dňa na deň znižovavali a podľa dnešných odborníkov mohol do teplých vôd vyslať dieselovú ponorku s jadrovým arzenálom len blázon alebo niekto, kto nevedel, čo vlastne robí.

Týždeň po príchode do Sargasového mora nedostávali ponorky nové správy z Moskvy, a tak sa sústredili jedine na ukrývanie pred americkým námorníctvom, netušiac, či ich medzitým už objavili alebo nie. Nevedia tak o tom, že nad Kubou bolo práve zostrelené americké špionážne lietadlo strelou, ktorú Sovieti prepašovali na Kubu a čin bol považovaný za vojnový akt. Izotermálna ochrana ponoriek sa postupne znížila a stávali sa viditeľnejšími.

Američania čoraz podrobnejšie prehľadávali more a napokon sa im podarilo objaviť tri ponorky zo štyroch. Vojnové lode sa nad nimi začínali zoskupovať netušiac, že ponorky so sebou prevážajú tak veľké množstvo jadrového arzenálu, že by bez problémov zničilo celé americké námorníctvo v Karibiku. Američania vedeli však to, že len čo sa batérie ponoriek vyčerpajú, budú musieť vystúpiť na hladinu, aby ich opäť nabili. Kennedy ponorky zakázal napadnúť, mali byť len privedené na hladinu a v tomto zmysle podával správu aj do Moskvy. Nemohol však vedieť, že tá s ponorkami stratila kontakt a muži, ktorí sa na ich palube plavili, tak mohli len hádať, čo sa deje.

Niektoré americké lode disponovali silným sonarom a začali ho využívať, aby spôsobili hluk a členov ponoriek vyviedli z miery. Očakávali, že ponorky vystrelia svetlicu, ktorou dajú signál, že začínajú stúpať na hladinu. Muži na palube ponoriek však boli len vystrašení a zmätení, netušiac, že ohlušujúci sonar je myslený ako varovanie. Sovieti totiž ako signál pre stúpanie poznali tri výbuchy granátov a tie nepočuli. Americký signál na stúpanie sa tak jednoducho líšil od toho sovietskeho.

Pomalé pasívne mučenie ponoriek pokračovalo niekoľko ďalších hodín, zatiaľčo sa im míňalo palivo a teploty stúpali. Kapitán ponorky B59 Valentin Savitsky si myslel, že na nich útočia, a preto nechcel Sovietsky zväz nechať ponížiť. Rozhodol sa použiť svoj kľúč na vystrelenie jadrovej strely. Pod jeho tlakom odovzdal ďalšiu časť kľúča aj vydesený dôstojník ponorky. Chýbal už len súhlas veliteľa celej flotily ponoriek, Vasilija Arkhipova. Ten si uvedomoval, že vypustiť do sveta jadrovú zbraň je šialenstvo a tiež, že si nemohli byť na istom, či na nich Američania skutočne útočia alebo nie. Rozhodol sa tak svoj kľúč nevydať a nukleárna strela zostala nevystrelená.

Ponorke B59 napokon nezostala iná alternatíva ako vystúpiť na vodný povrch, kde ju Američania pozorovali a posunkami jej členom naznačili, aby sa vrátili odkiaľ prišli. Zo štvorice sovietskych ponoriek unikla objaveniu iba jedna, okrem B59 však žiadna iná nemala k napadnutiu Američanov tak blízko.

Ukončenie jadrovej krízy a zverejnenie príbehu

Koncom októbra 1962 napokon ZSSR a USA pristali k dohode, na základe ktorej boli následne odstránené sovietske strely z Kuby a americké z Turecka. Kubánska jadrová kríza sa skončila. Sovietske ponorky sa vrátili domov, kde námorníci za veľkých hrdinov považovaní neboli a rovnako sa neocenilo, čomu práve zabránili.

Vasilij Arkhipov napokon zomrel na následky radiácie, ktorá v jeho tele pretrvala od katastrofy na ponorke K19. Ochorel a zomrel na rakovinu obličiek v roku 1998. Až štyri dekády pritom trvalo, kým sa jeho príbeh dostal na svetlo sveta. V roku 2002 ho na tlačovej konferencii rozpovedal sovietsky námorník prítomný na palube ponorky B59, Vadim Orlov. Až vtedy sa svet dozvedel, akej veľkej hrozbe vlastne v 60. rokoch unikol a meno Vasilija Arkhipova bolo pripomenuté počas ceremónie, na ktorej sa toho roku zúčastnili na Kube tak Rusi, ako aj Američania.

______________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Secrets of the Dead: The Man Who Saved the World

Obrázok: diogenesii.files.wordpress.com/2012/10/vasili-arkhipov-the-russian-who-saved-the-world-from-nuclear-war-in-1961.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.