Vikingovia – Morskí dravci

vikingovia na moriVikingovia vyvolávali v cudzincoch často hrôzu, ale i úžas. V európskych historických záznamoch figurujú prevažne v zlom svetle, keďže mali sklon k útokom na kláštory a ďalšie centrá vzdelanosti, kde často pálili písomné dokumenty. Stopy Vikingov však možno objaviť aj v ich veľkolepých ságach a archeologických nálezoch, ktoré nám pomáhajú odhaliť mnohé detaily života tejto jedinečnej civilizácie. Nedávno sme písali o tom, akí boli Vikingovia vynikajúci stavitelia plavidiel. Tentokrát sa chce Magistra História rozpísať viac o tom, ako sa z mierumilovných farmárov stali vládcovia morí celého severného Atlantiku.

Otázka vikingskej navigácie a moreplaveckých znalostí

Rastúci počet obyvateľstva donútil Vikingov hľadať úrodnú pôdu v nových krajinách. Ich umenie plavby sa stalo legendárne a z pôvodných ciest blízko pobrežia sa vydávali ďalej na otvorené more. Ako sa však na mori dokázali orientovať? Medzi pozostatkami z ich doby bol objavený malý drevený nástroj okrúhleho tvaru, na ktorom bolo nakreslené slnko. Tento nástroj pripomínal slnečné hodiny a slúžil ako istá forma slnečného kompasu. Kapitán lode ho držal v horizontálnej polohe a ak tieň dopadal pozdĺž čiary vyrytej v predmete nožom, vedelo sa, že loď pláva vo východo-západnom smere. 

Je tiež známe, že Vikingovia mali veľmi dobré znalosti astronomickej navigácie, poznali vplyv Mesiaca na more a prílivové prúdy. Podľa toho dokázali vypočítať príliv a odliv kdekoľvek na Zemi. Bol im známy aj fakt, že Zem je guľatá, odhadovali výšku slnka nad morom a pre svoju orientáciu využívali tiež Severku. Čas a vzdialenosť plavby merali v záberoch vesiel. Na základe všetkých týchto znalostí vytvorili mapy väčšiny plavebných trás v Európe a Stredozemí.

Vikingovia vedeli aj to, že veľké množstvo vtákov na oblohe znamená blízkosť pobrežia a ich sledovaním sa mohli dostať k pevnine. Neskôr zistili, že v blízkosti Islandu sa objavujú veľryby. Treba mať ale na pamäti, že vikingské znalosti nemali svoj pôvod len v Škandinávii. Ku Vikingom sa dostali napríklad vedomosti gréckeho geografa a astronóma Ptolemaia (90-168). Vďaka obchodu s Blízkym východom boli zasa v kontakte s Arabmi a vzdialeným dvorom bagdadského kalifa.

Vikingské osídľovanie Islandu

Počas 8. storočia hľadali mnísi pochádzajúci z Írska dobrovoľný exil, kde by mohli slúžiť Bohu. Tak sa dostali na Island a rozprávanie o tomto ostrove podnietilo medzi Severanmi prvú vlnu vysťahovalectva. V objave nových krajín videli svoju šancu vládnuť a vlastniť pôdu. Považovali ich skrátka za miesto, kde by sa im darilo. Celá poľnohospodárska komunita dnešného Nórska sa tak premiestnila na Island. Netreba zabúdať ani na to, že byť Vikingom znamenalo skôr životný štýl, než čistý dôkaz škandinávskeho dedičstva. Niektoré nálezy vikingských osídlení totiž pripomínajú obdobné stavby vo východnej Európe. Je teda pravdepodobné, že v prvej vlne osadníkov sa na Island dostali aj Slovania.

Ocitnúť sa na novom mieste ako prvý malo svoje výhody, ďalší osadníci si totiž museli prenajímať zvieratá od priekopníkov, ktorí tak bohatli a politicky silneli. Keďže sa nenašli dôkazy o tom, že títo osadníci boli bohatí a slávni, pochádzali asi skôr z nižších spoločenských vrstiev. Nová krajina im dávala možnosť zisku pôdy a spoločenského postavenia, ktoré vo svojej domovine nemali.

V čase, keď dorazili Vikingovia na Island, väčšinu ostrova v nížinách pokrývali husté lesy s vyššími a mohutnejšími stromami. Za 50 rokov ich prítomnosti však veľká časť lesov zmizla, keďže Vikingovia ťažili drevo za účelom stavby obydlí a lodí. Niekde zase les prekážal pasienkom a oni dávali prednosť otvorenému priestoru s pastvinami. Odlesnenie časti krajiny, úbytok trávy a zahájenie erózie na Islande vyvolal aj vplyv kráv, koní, kôz a oviec, ktoré so sebou Vikingovia na nové miesto priviezli.

Okrem dobytku priniesli so sebou Vikingovia na Island aj kresťanstvo a cirkev, ktorá tu rástla a bohatla. Niektoré tunajšie kostoly stoja dokonca už viac než tisíc rokov. Napriek tomu bol Island aj naďalej na rozcestí pohanských tradícií a sľubov kresťanstva, keďže nie všetci boli ochotní vzdať sa tradičných zvykov, a teda konzumácie konského mäsa a zachovávania pôvodných pohrebných ceremónií.

Osadníci, ktorí na Island prichádzali v ďalších vlnách, mali neskôr problém získať úrodnú pôdu a mnohých z nich napadlo ísť ešte ďalej, objaviť nové panenské územia. Na ostrove začalo pod vplyvom odlesňovania chýbať drevo nevyhnutné pre stavbu plavidiel a domov. Bolo potrebné uzatvoriť obchodnú zmluvu s Nórskom, ktoré naliehalo, aby celý Island prestúpil na kresťanskú vieru. Medzi obyvateľmi Islandu sa šírili mnohé ságy o cestách a nejeden Viking sníval o ďalších ďalekých krajinách.

Nový smer vikingských výprav: Grónsko

Erik Červený (950-1003) bol jedným z nižšie postavených náčelníkov na Islande, ktorý musel ostrov opustiť, pretože na ňom zavraždil človeka. Ako prvý sa pokúsil usadiť vo vzdialených krajinách ďalej na západ a po dlhom čase strávenom na lodi dosiahol novú pevninu. Erik Červený sa tak stal vládcom Grónska a jeho objav zapríčinil exodus z Islandu, ktorý sa v tom čase zmietal v náboženských a politických nezhodách. 

Prvý konvoj, ktorý sa do Grónska vypravil, utrpel ťažké straty a z 25 lodí napokon do cieľa prišlo len 14. Zvyšných 11 lodí sa buď vrátilo na Island, alebo sa nadobro stratilo medzi ľadovcami okolo ostrova. Bez ľadu bol len úzky pruh krajiny na pobreží Grónska, ten bol ale dostatočne široký, aby tu vznikla bohatá krajina, ktorú Erik sľúbil svojim stúpencom. Pred tisíc rokmi bolo Grónsko teplejšie než dnes, vládlo na ňom miernejšie podnebie a v chránených fjordoch ostrova rástli vysoké lesy. Pastva pre dobytok bola dobrá a zem sa dala obrábať podobne ako na Islande alebo v Nórsku.

Na juhozápadnom pobreží Grónska žili na stovkách statkov tri tisícky ľudí, ktorí sa tu čoskoro cítili ako doma. Vikingovia zistili, že tunajšie jazerá, rieky a more sú plné rýb. Grónsky ekosystém bol tiež veľmi bohatý. Roľníci však nemali záujem stať sa rybármi, a preto Vikingovia pokračovali v tradičnom roľníckom spôsobe života. Ešte neboli pripravení na zmenu a toto rozhodnutie sa neskôr stalo jedným z prvých krokov k ich skaze.

Kresťanstvo v Grónsku a strety Vikingov s Inuitmi

Počiatkom 9. storočia sa po Škandinávii šírilo kresťanstvo. Hoci ho časť Vikingov prijala a začali sa stavať kostoly, v ich výzdobe bolo jasne cítiť prepojenie s pohanskými tradíciami. Erik Červený sa v Grónsku pôvodne staval proti kresťanstvu, na naliehanie svojej manželky však napokon na túto vieru prestúpil a nechal postaviť prvý kostol. Odvtedy bolo osídlenie Grónska kresťanské a každý náčelník v Grónsku začal na svojom pozemku stavať kostol. Ten obklopovala svätená pôda, do ktorej sa mohlo pochovávať, čo využili náčelníci, aby medzi ľuďmi posilnili svoju moc a postavenie. Správa o tejto skutočnosti sa dostala až do Ríma k pápežovi a nakoľko aj on chcel mať z bohatstva vytváraného v ďalekej krajine svoj podiel, čoskoro mu obyvatelia Grónska začali platiť desiatky. V krajine fungoval súkromne vlastnený cirkevný systém. Kostoly patrili náčelníkom alebo veľkým farmárom, ktorí dostávali z kostola príjem. Ak chcel v tejto pôde pochovať svojho zosnulého ktokoľvek iný, musel si najprv za toto privilégium zaplatiť.

Cirkev si ako formu poplatku pápežovi žiadala aj dôležité obchodné prvky, medzi ktoré patrili napríklad kože a kly mrožov či narvalov (zubáčov). Tulene a mrože v tom čase ešte na ľudí zvyknutí neboli a stávali sa tak ľahkou obeťou lovu. Za týmito artiklami museli Vikingovia cestovať na sever Grónska, kde sa dostávali do stretu s Inuitmi. Inuiti (alebo Eskimáci) a Vikingovia dorazili do Grónska približne v rovnakú dobu, pričom Inuiti prišli zo severu a prekročili arktickú Kanadu. Predpokladá sa, že stretnutie medzi oboma civilizáciami bolo síce prekvapivé, ale celkovo skôr praktické. Obom stranám prinieslo výhody. Inuiti totiž už dobre poznali zdroje, ktoré Grónsko ponúkalo. Vikingovia tak začali využívať povrazy z tulenej kože, mrožie kly, ako aj kožušiny tuleňov a ľadových medveďov. Grónska ekonomika začala narastať a prinútila európskych obchodníkov k ochote udržiavať s obyvateľmi ostrova pravidelné kontakty.

dracia lod vikingovia

Vikingovia prichádzajú do Ameriky

V ľadových vodách okolo Grónska bola navigácia nebezpečná aj pre takých zručných námorníkov, akými boli Vikingovia. Jeden z nich, Bjarni Herjólfsson, raz zablúdil v hmle a dostal sa na dosah krajiny, ktorú nepoznal. Bol si však istý, že to nebolo Grónsko, hoci na pevninu nevstúpil. Jeho príbeh o neosídlenej zemi ďalej na západ roznietil záujem ďalších vikingských námorníkov v Grónsku. Jedným z nich bol aj syn Erika Červeného, Leif Eriksson (970-1020).

Prúdy a vetry v okolí Grónska boli priaznivé pre plavbu do Ameriky, súčasne však patrili k najnebezpečnejším na Zemi, keďže dodnes sú plné podvodných krýh a vodných vírov. Pri dobrom počasí sa dalo do Ameriky dostať z Grónska už v priebehu pár dní, ak sa však ľadové kryhy uzavreli, mohli medzi nimi lode uviaznuť na celé týždne.

Leif (prezývaný Šťastný) to však úspešne prekonal a dostal sa tak do novej krajiny. Vďaka jej kamenistému vzhľadu ju pomenoval Helluland, teda Zem plochých kameňov. Viac na juh objavila jeho výprava zem, kde rástli husté lesy. Čím viac na juh plávali, tým boli stromy týchto lesov vyššie. Leif nazval túto oblasť Markland, čiže Zem hlbokých lesov. Južnejšie napokon natrafil na poslednú krajinu, ktorú pokrstil ako Krajina pastvín, Vinland. Podľa archeológov môžeme za Vinland považovať celú oblasť Zálivu sv. Vavrinca. Pozostatky osídlenia zrejme pôvodného táboru Leifa Erikssona boli objavené v lokalite L´Anse aux Meadows.

Archeológia podporuje tvrdenia v ságach

Dôveryhodnosť ság rozprávajúcich o týchto udalostiach možno spochybniť, keďže boli zapísané až o dve storočia neskôr. V ich prospech však hovoria aj archeologické nálezy. Vďaka nim napríklad vieme, že vo vikingskom osídlení Ameriky prevažovali muži, žien bolo len zopár a zabezpečovali základné ženské práce. Predpokladá sa, že prieskumná výprava (podobná ako bola tá Leifova) sa skladala z mocného vodcu, zručných remeselníkov a mnohých otrokov. Cieľom výpravy bol v prvom rade prieskum. Ak by však Vikingovia na výprave našli vhodné miesto pre život, usadili by sa tu.  

Prvý a asi jediný Európan, ktorý sa tu v tom čase narodil, bol Snorri Thorfinnsson (narodený medzi rokmi 1004 a 1013-1090), syn Thorfinna Karlsefniho a Gudrit Thorbjarnardóttir. Nakoľko sa podarilo objaviť aj viaceré kováčske nástroje, je možné, že si tu Vikingovia opravovali svoje lode. Zatiaľčo kamene z jedného obydlia pochádzali z Grónska, iné mali svoj pôvod na Islande. Aj to je v súlade s tým, ako popisovali ságy príchod Leifa Erikssona z Grónska a jeho druhov z Islandu.

V novej zemi bola veľká hojnosť dreva, ktoré sa využívalo v prvom rade na stavbu a údržbu lodí či domov. Medzi pozostatkami vikingskej osady v Amerike sa našli aj orechy a hrozno, čo naznačuje, že sa museli dostať aj hlbšie do Zálivu sv. Vavrinca a viac na juh od Newfoundlandu. Dodnes panujú diskusie o tom, či Vikingovia prišli až do dnešného New Yorku. Nájdu sa aj historici, ktorí sú presvedčení, že sa dostali až na Floridu či do Mexika. Niektorí odborníci vidia v New Yorku to, čo Vikingovia nazvali v ságach Hop, teda morská lagúna. Rieka, ktorá sa v tejto súvislosti spomína, by mohla byť Hudson a Hop by sa tak nachádzal v dnešnom Brooklyne.

Ságy hovoria aj o stretnutiach Vikingov s pôvodnými obyvateľmi, o ktorých sa vyjadrujú pohŕdavo. Nazývajú ich Skrelingovia. Prvý stret bol priateľský a spojený so vzájomnou výmenou produktov. Na druhý deň však pôvodní obyvatelia Vikingov napadli. V súčasnosti sa vedci domnievajú, že k tejto náhlej zmene nálady viedlo niečo tak obyčajné ako mlieko. Ako lovci a zberači totiž laktózu nedokázali stráviť, mali veľké bolesti a mysleli si, že ich Vikingovia chcú otráviť. Vikingovia si uvedomovali, že pôvodní obyvatelia boli v oveľa väčšej prevahe a hoci bola nová krajina ideálna pre život, nemohli by tu žiť v bezpečí a v pokoji. Pripravili sa teda Ameriku opustiť a vrátili sa domov.  

Zánik vikingského osídlenia v Grónsku

V Grónsku sa medzitým podnebie zhoršilo a farmárčenie bolo čoraz ťažšie. Dlho sa verilo, že faktor podnebia ukončil vikingské osídlenie Grónska, dnes však vedci prichádzajú s novou teóriou. Podľa nej možno Vikingovia zapríčinili eróziu prehnaným pastevníctvom a odlesňovaním krajiny, ktoré prekročilo ekologické limity po tom, čo sa zmenila klíma.  

Podľa inej teórie donútili Vikingov vzdať sa krajiny konflikty s Inuitmi, podobne ako to bolo v otázke Severnej Ameriky. Táto teória je však menej pravdepodobná, keďže strety medzi oboma civilizáciami neboli príliš časté a všeobecne sa niesli skôr v priateľskom duchu. Fakt, že boli v Gŕonsku objavené obhryzené psie kosti a psov Vikingovia bežne nejedli, skôr naznačuje, že v posledných rokoch svojho osídlenia trpeli núdzou. Do posvätnej pôdy okolo kostolov boli prevezení aj Vikingovia, ktorí zomreli vo Vinlande. Telesné pozostatky týchto ľudí naznačujú známky väčšieho množstva infekcií aj možnosť, že sa v dôsledku podvýživy výška ľudí zmenšila. Vyzerá to teda tak, že životné podmienky v Grónsku sa skutočne zmenili k horšiemu a Vikingovia museli zmeniť spôsob svojho stravovania.  

Od hospodárenia s dobytkom tak prešli k rybám a tuleňom. Nedokázali sa však prispôsobiť a žiť ako Inuiti. Ak by tak spravili, mohli tu žiť doteraz. Mali však  vlastnú kultúru a boli ochotní zmeniť sa len do určitej miery. Čoraz chladnejšie podnebie viedlo k nárastu ľadu vo fjordoch a dovážať drevo z Labradoru alebo Nórska bolo nemožné. Údržba vikingských lodí sa stala veľmi zložitou. Vikingovia boli stále viac izolovaní a závislí od iných ľudí. Je paradoxné, že nedostatok plavbyschopných ľudí napokon uväznil veľkú námornú civilizáciu na súši.  

Keď sa v priebehu 12. a 13. storočia utvárali škandinávske kráľovstvá, skončil sa vek Vikingov v Európe. V Grónsku žili Vikingovia ešte ďalších 200 rokov. Táto doba však bola pre nich časom pomalej a systematickej degradácie. Zostali Európanmi až do horkého konca, nezvolili si žiť ako Inuiti, hoci mnohí dali prednosť návratu na Island alebo do Škandinávie. Tak či onak, Vikingovia zanechali po sebe stopu v histórii Európy, a to v podobe stavby lodí, námornej navigácie a terminológie.

________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Svet Vikingov: Vládcovia morí

Obrázky: heroesnpirates.files.wordpress.com/2013/08/kane-on-the-golden-sea.jpg

img2.goodfon.su/original/1600×900/9/53/drakkar-korabl-drakon-2475.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.