Vpád sovietskych vojsk do Československa

V noci z 20. augusta 1968 napadlo Československo približne 200 000 vojakov Varšavskej zmluvy a 5 000 tankov, aby zamietli s „Pražskou jarou“, a teda krátkym obdobím liberalizácie v komunistickej krajine. Československí občania protestovali proti invázii verejnými demonštráciami a inými nenásilnými taktikami, ale sovietske tanky si s nimi ľahko poradili. Liberálne reformy prvého ministra Alexandra Dubčeka boli zrušené a jeho nástupca Gustav Husák začal „normalizáciu“.

V roku 1948 sa sovietski komunisti chopili kontroly nad demokratickou vládou Československa. Sovietsky vodca Josif Stalin uvalil svoj dohľad aj na komunistických vodcov Československa a krajina bola až do roku 1964, keď sa začal postupný liberalizmus, vedená ako stalinistický štát. Skromná hospodárska reforma však pre mnohých Čechoslovákov nestačila a začiatkom roku 1966 začali študenti a intelektuáli agitovať o zmenách vo vzdelávaní a ukončení cenzúry. Problémy prvého ministra Antonína Novotného sa zhoršili opozíciou slovenských vodcov, medzi ktorými bol aj Alexander Dubček a Gustáv Husák, ktorí obvinili ústrednú vládu z dominancie Čechov.

V januári 1968 bol Novotný nahradený prvým tajomníkom Alexandrom Dubčekom, ktorý bol jednomyseľne zvolený Československým ústredným výborom. Na zabezpečenie svojej mocenskej základne vyzval Dubček verejnosť, aby vyjadrila podporu navrhovaným reformám. Reakcia bola obrovská a komunistické vedenie prevzali reformátori z Českej a Slovenskej republiky.

V apríli nové vedenie predstavilo svoj „akčný program“, sľubné demokratické voľby, väčšiu autonómiu pre Slovensko, slobodu prejavu a náboženského vyznania, zrušenie cenzúry, ukončenie obmedzení cestovania a zásadné priemyselné a poľnohospodárske reformy. Dubček vyhlásil, že ponúka „socializmus s ľudskou tvárou“. Československá verejnosť s radosťou privítala reformy a československá dlho stagnujúca národná kultúra začala rozkvitať počas obdobia, ktoré sa nazývalo Pražská jar. Koncom júna bola zverejnená populárna petícia s názvom „Dva tisíce slov“, ktorá vyzýva na ešte rýchlejší pokrok v plnej demokracii. Sovietsky zväz a jeho satelity (Poľsko a Východnej Nemecko) boli znepokojení tým, že v Československu hrozí kolaps komunizmu.

Sovietsky vodca Leonid Brežněv varoval Dubčeka, aby zastavil svoje reformy, ale československý vodca bol povzbudený vlastnou popularitou a vylúčil akékoľvek hrozby zo strany Ruska. V júli sa Dubček odmietol zúčastniť na zvláštnom stretnutí mocností Varšavskej zmluvy, ale 2. augusta súhlasil so stretnutím s Brežnomom v slovenskom meste Čierna nad Tisou, ktoré sa zapísalo do dejín aj ako „vagónové jednanie“. Odohralo sa totiž na vlakovej stanici.

Nasledujúci deň sa v Bratislave stretli predstavitelia komunistických strán Európy a vydalo sa komuniké, v ktorom sa uvádza, že na Československo by sa mal vyvíjať tlak a zaviesť prísnejšia kontrola tlače. 

V noci z 20. augusta však takmer 200 000 sovietskych, východonemeckých, poľských, maďarských a bulharských vojsk napadlo Československo v najväčšom nasadení vojenských síl v Európe od konca druhej svetovej vojny. Ozbrojený odpor proti invázii bol zanedbateľný, ale demonštranti sa okamžite vydali do ulíc a aby zmiatli útočníkov, začali sa búriť. V Prahe sa jednotky Varšavskej zmluvy presťahovali, aby prevzali kontrolu nad televíznymi a rozhlasovými stanicami. V Rádiu Praha sa novinári odmietli vzdať stanice a asi 20 ľudí bolo zabitých. Ostatné stanice sa stiahli do úkrytov a niekoľko dní sa im ešte podarilo vysielať, kým sa neodhalili ich polohy.

Dubček a ďalší vládni predstavitelia boli zadržaní a odvezení do Moskvy. Medzitým pokračovali na ulici rozsiahle demonštrácie a vojaci Varšavskej zmluvy zastrelili viac ako 100 demonštrantov. Mnoho zahraničných krajín vrátane Číny, Juhoslávie a Rumunska odsúdilo inváziu, ale nepodnikli sa žiadne významné medzinárodné kroky. Väčšina intelektuálnej a podnikateľskej elity Československa masovo utiekla na Západ.

27. augusta sa Dubček vrátil do Prahy a za sprievodu veľkých emócií oznámil, že súhlasí s okresaním svojich reforiem. Komunisti zaujali pozície vo vláde a Dubček bol nútený postupne prepúšťať svojich progresívnych asistentov. Stále viac sa izoloval od verejnosti aj od vlády. Po vypuknutí protisovietských nepokojov v apríli 1969 bol odvolaný ako prvý tajomník a nahradil ho Gustav Husak, „realista“, ktorý bol ochotný pracovať so Sovietmi. Od apríla do októbra 1969 pôsobil Dubček ako predseda Federálneho zhromaždenia, potom krátko ako veľvyslanec v Turecku. Viacerí očakávali, že využije túto funkciu na emigráciu do zahraničia, on tak však neurobil. V roku 1970 bol vylúčený z KSS.

Napokon bol Dubček nútený sa z verejného života úplne stiahnuť. V domácom exile vo vile na Mišíkovej ulici 31 v Bratislave pod Slavínom bol prinútený žiť v izolácii takmer po celé dve desaťročia. V rokoch 1970 – 1985 pracoval za minimálnu mzdu pre podnik Západoslovenské štátne lesy v bratislavských Krasňanoch ako mechanizátor. Bol vylúčený zo všetkých spolkov a organizácií, dokonca aj z tých, v ktorých museli byť zamestnanci v tom čase povinne. Bola mu odňatá vojenská hodnosť aj cestovný pas. Bol zbavený členstva vo Zväze protifašistických bojovníkov, hoci od začiatku sa zapájal do bojov v SNP. Počas normalizácie bola proti nemu vedená propagandistická kampaň ale Dubček sa svojho presvedčenia nevzdal. Písal obsiahle protestné listy Federálnemu zhromaždeniu, Slovenskej národnej rade, prokuratúre a ďalším inštitúciám. Podporoval aktivity Charty 77 hoci túto občiansku iniciatívu nepodpísal a do jej aktivít sa osobne nezapájal.

Po celé normalizačné obdobie (od roku 1971 do decembra 1989) bol sledovaný Štátnou bezpečnosťou ako nepriateľská osoba pod krycím menom „ESER“. Sledovaný bol aj jeho syn Peter. Dubček po novembri 1989 často spomínal na svoju veľkú izoláciu a sledovanie seba i svojej rodiny, čo výrazne obmedzilo jeho kontakty s okolím. Jeho postavenie sa výraznejšie zmenilo, keď v roku 1985 odišiel do dôchodku a v ZSSR nastúpil k moci Michail Gorbačov a postupne začal politiku prestavby (perestrojka) a otvorenosti (glasnosť).

V roku 1989, keď sa komunistické vlády zrútili v celej východnej Európe, sa Praha opäť stala dejiskom demokratických reforiem. V decembri 1989 vláda Gustava Husáka pripustila požiadavky na viacstranný parlament. Husák rezignoval a prvýkrát sa za takmer dve desaťročia Dubček vrátil do politiky ako predseda nového parlamentu, ktorý následne zvolil za prezidenta Československa bývalého disidenta Václava Havla. 

_____________

Zdroje

history.com/this-day-in-history/soviets-invade-czechoslovakia

sk.wikipedia.org/wiki/Alexander_Dub%C4%8Dek

Obrázok: livingprague.com/wp-content/uploads/2016/05/history-1968.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.