Výhody a nevýhody Luftwaffe počas bitky o Britániu

bitka o BritániuBitka o Britániu patrila počas 2. svetovej vojny k výrazným neúspechom Adolfa Hitlera. Gőring síce veril, že práve letectvo pokorí ostrov, no nepodarilo sa mu to. Magistra História pozýva pozrieť sa bližšie na výhody a nevýhody Luftwaffe.

Začiatok bitky o Britániu

Prvá fáza leteckej bitky o Britániu začala ešte počas prerokovávania invázie s názvom Morský lev (Seelőwe) a následne aj invázie Orol (Adler). Prebiehala krátko po porážke Britov a Francúzov pri Dunkerque. Bitka o kanál (Kanalkampf) prebiehala od 10. júla do začiatku augusta 1940. Bombardovanie bolo namierené proti juhoanglickým prístavom (Plymouth, Weymouth, Falmouth, Portsmouth, Dover). V tejto fáze došlo aj k bombardovaniu konvojov, ak na ne bombardéri narazili. Rovnako začala nemecká Luftwaffe ohrozovať ústie rieky Temža. Na začiatku konfliktu disponovalo Nemecko 1.290 Messerchmittmi Bf 109 a dvojmotorovými Messerschmittmi Bf 110, kým Británia mala 591 jednomotorových strojov Hawker, Hurricane a Supermarine Spitfire.

Už počas mesiaca júl prišlo Nemecko o 180 lietadiel (z toho 100 bolo bombardérov a 80 stíhačiek), pričom Británia utrpela škodu 70 stíhačiek. Keďže sily boli pomerne vyrovnané a útok sa zdal byť podľa Hitlera nedostatočný, bitka o Britániu prešla zo strany Nemecka do druhej fázy (tu už šlo o operáciu Orol).

Čo sa týkalo taktiky boja lietadla proti lietadlu, letca proti letcovi, bola tu snaha, aby cieľ nevidel nepriateľské lietadlo. Lietadlo sa väčšinou snažilo spustiť k svojmu cieľu smerom zhora. Ak bolo cieľom jednomiestne lietadlo, mohol sa nepriateľ dostať zaň, kde ho bolo horšie vidieť a jeho cieľ bol tak zraniteľnejší. Napriek tejto taktike sa stali prípady, keď do seba narazili vlastné lietadlá.

Problém dlhého doletu

Už počas prvej fázy sa začali ukazovať výhody RAF, ktoré sa v ďalších etapách bitky o Britániu ešte viac zvýraznili. Kým piloti Luftwaffe používali letiská na území Belgicka, severného Francúzska a Normandie, RAF používala svoje domáce pristávacie plochy. Z tohto dôvodu nemecké bombardéri a stíhačky museli preletieť minimálne 35 km, ale väčšinou 80 až 160 km, pričom operačný dolet Messerschmittu 109 bol menej ako 200 km. Samotný operačný let trval 95 minút a z toho 75 až 80 minút tvorilo taktické približovanie, preto im neostávalo veľa času na boj.

Náhle chorí letci?

Britskí piloti mali zároveň výhodu, že sa katapultovali v prípade poškodenia lietadla na domácom území, čo neraz zhoršilo morálku nemeckých pilotov. Nemecký poručík Ulrich Steinhilper si spomenul, ako sa medzi nemeckými vojakmi rozšírila Kanálová choroba (Kanalkrankheit). Ňou mali trpieť letci, ktorí sa z letu vrátili predčasne pre technické poruchy lietadiel, no keď prileteli na francúzske územie, poruchy zmizli. Chorobou mali trpieť aj tí, ktorí pred odletom náhle ochoreli.

Lietadlá v bitke o Britániu

Nemecké stíhačky Messerschmitt 109 mali byť výhodné najmä vo veľkej rýchlosti. V optimálnych podmienkach mali dosahovať 573 km/h. Tým boli vo výhode oproti britským stíhačkám, ale obraty a manévrovanie týchto stíhačiek boli ťažkopádne. Rovnako nemali na začiatku vojny pancierovú ochranu pilotov, ale na rozdiel od Britov mali nepriestrelné nádrže. Messerschmitt 109 mal veľmi slabý podvozok, s čím súviseli problémy pri štarte a pristávaní. Dvojmotorová stíhačka Messerschmitt 110 bola počas akcií pomalšia ako v optimálnych podmienkach, kde dosahovala 562 km/h, kým počas vojenských operácií to bolo iba 480 km/h, preto ju napokon museli sprevádzať stíhačky Messerschmitt 109. Ďalším problémom sa stali primitívne rádiotelefóny na strane Nemcov, ktorými sa mali dorozumievať počas letu.

Problematickým sa stal aj bombardér Junkers 88. Jeho výstroj bola neprimeraná, a preto nemohol operovať bez sprievodu stíhačiek. Ťažkopádne boli aj vzlety s plnou nádržou a vyskytli sa prípady, že sa Junkers 88 vo vzduchu sám vznietil. To malo nemalý dopad na psychiku letcov. Situáciou sa zaoberal Milch, ktorý to Gőringovi popísal nasledovne: „Naše skupiny sa neboja nepriateľa, ale práve Junkersa 88.“

Britské letectvo používalo najmä stíhačky typu Supermarine Spitfire a Hurricane, ktoré boli vyzbrojené guľometmi. Mali ich osem umiestnených v krídlach, šlo o guľomety typu Browning, ktoré dokázali vystreliť 1 260 rán za minútu. Nemecký Messerschmitt 109 mal dva guľomety pod kapotou motorov a dva kanóny umiestnené v krídlach. Napriek menšiemu počtu guľometov na nemeckej strane vyplývalo zo spomienok účastníkov, že boli presnejšie, a preto mala Luftwaffe väčšie šance na úspech. Na druhej strane, nemecké bombardéry boli zase v nevýhode, pretože boli vyzbrojené tak, že bez podpory stíhačiek nedokázali poraziť Britov.

Zmena počasia v prospech Britov

Jednou z ďalších nevýhod pre nemeckú stranu bolo počasie. Nad Lamanšským prielivom bolo veľakrát pre útočiacu stranu nepriaznivé, a keďže zmena počasia väčšinou prichádzala zo západu, Briti o nej vedeli skôr. Aj navigácia v zlom počasí a zhoršujúcej sa viditeľnosti bola problematická, preto sa stávalo, že sa bombardérom strácali ich stíhačky, a tak v niektorých prípadoch ich sprevádzal dvojnásobný počet stíhačiek, ale v iných ani jedna. Pre zlé počasie sa letci vrátili späť na základne, proti čomu sa razantne postavil Gőring. „Žiadny stíhač nesmie prerušiť svoje poslanie kvôli počasiu.“

Podcenenie radaru

Výhodou britského letectva bolo i to, že používalo kontrolný a výstražný systém s ústredným veliteľstvom v Uxbridge. Rovnako získavali informácie od pozemného pozorovacieho zboru a vlastných pilotov, preto mohlo veliteľstvo improvizovať pri tvorbe zostavy perutí.

Jednou z najväčších chýb nemeckého Luftwaffe bolo podcenenie britského radaru. Briti mali svoju výskumnú radarovú stanicu v Bawdsey na suffolskom pobreží. Radarové stanice boli rozmiestnené v južnej a juhovýchodnej časti britského pobrežia. Každá zo staníc bola spojená s veliteľstvom skupiny a aj kontrolou sektoru, tí mali priame spojenie so stíhacou letkou. Vďaka tomu bolo možné zabezpečiť včasné varovanie proti akémukoľvek lietadlu, ktoré letelo na britské pobrežie. Kontrolóri následne vyslali stíhačky, ktoré mali poskytnúť obranu, preto Luftwaffe prišlo o možnosť prekvapenia. Nemci získali v máji 1940 mobilnú radarovú stanicu, ale nedokázali to využiť vo svoj prospech, a to aj z toho dôvodu, že Gőring podceňoval význam radaru.

Podpora vojakov

Zbraň, ktorá sa stala výraznou výhodou Britov, bola psychologická podpora zo strany britského premiéra. Kým Gőring obviňoval nemecké stíhačky z neúspechu, ba dokonca veliteľstvo vydalo príkaz, podľa ktorého nesmel mať žiaden letec pri sebe pobočnú zbraň, aby sa po katapultovaní nezastrelil, ako tomu nasvedčovali telá vylovené z prielivu La Manche so strelnou ranou na hlave. Na druhej strane, Churchill svojich letcov povzbudzoval, ako o tom nasvedčujú jeho prejavy verejnosti. „Kedykoľvek nastane priaznivé počasie nad týmto ostrovom a hlavne nad kentským výbežkom sa objavia vlny nemeckých bombardérov chránených stíhačkami, v nádeji, že sa im podarí zaútočiť na vojenské a iné ciele, naše stíhacie perute na nich čakajú a takmer vždy ich zničia. Ich straty na lietadlách dosahujú v porovnaní s našimi pomermi tri ku jednej a na pilotoch šesť ku jednej.“

Nedostatok letcov

Nemecko malo počas celého obdobia bitky o Britániu zlú spravodajskú službu, preto nepredpokladalo, že Británia mala problémy s nedostatkom pilotov, kým v počtoch vyrobených lietadiel na tom bola lepšie ako samotné Nemecko. Spoločnosť Vickers a Hawker vyrobila každý mesiac 500 stíhačiek typu Spitfire a Hurricane, kým v Nemecku sa vyrábalo za mesiac 140 typov Messerschmitt 109 a 90 typov Messerschmitt 110.

Nedostatok pilotov na britskej strane sa prejavoval aj napriek podpore z poľskej a československej strany. Čo sa týkalo československých letcov, tí prišli do Británie po porážke Francúzska, posledný transport s pilotmi dorazil 18. augusta 1940. Vtedy sa ich na britskej pôde nachádzalo 932. Už 12. júna 1940 vznikla v Duxforde pri Cambridge 310. československá stíhacia peruť. Jej prvými veliteľmi boli J. BlackwoodA. Hess

_____________

Autorka: Veronika Dziaková

Zdroje:

BUNGAY, Stephen. Nejnebezpečnější nepřítel: Historie bitvy o Británii. Plzeň; Praha: Beta, 2007, s. 508. ISBN 978-80-7306-299-6.

Druhá světová válka 1939 – 1945 na vlastní oči. Praha: Naše vojsko, s.r.o., 2010, 266 s. ISBN 978-80-206-1085-0.

CHURCHILL, Winston S. Druhá světová válka: jejich nejskvělejší hodina. II. díl. Praha: Lidové noviny, 2005, 618 s. ISBN 80-7106-069-0.

IRVING, David. Luftwaffe – vzestup a pád: Život maršála Luftwaffe Erharda Milcha. Brno: Bonus A, 1995, 532 s. ISBN ISBN 80-85914-11-5.

KEEGAN, John. Druhá světová válka. Praha: Beta, 2004, 607 s. ISBN 80-7306-063-9.

LIDDELL HART, Basil Henry. Dějiny druhé světové války. Brno: Jota, 2004, 784 s. ISBN 80-7217-117-9.

MACDONALD, John. Veľké bitky druhej svetovej vojny.  Bratislava: Slovart, 1995, s. 192. ISBN 80-7145-185-1.

VAN EYCK, Manuel E. Zemřeli sme pro Anglii. Praha: Naše vojsko, 1993, s. 134. ISBN 80-206-0321-2.

Obrázok: homepage.ntlworld.com/bandl.danby/BatofBrit.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.