Z ruských dejín – Volgograd

Na našej stránke sme sa už zaoberali históriou niekoľkých ruských miest (Moskva, Petrohrad, Kazaň), dnes budeme venovať pozornosť ďalšiemu. Matička Volga je najdlhšou riekou Európy a tepnou života Ruska. Na jej brehoch sa okrem iných miest rozkladá v dĺžke 90 kilometrov aj Volgograd. Voľakedy sa toto mesto, v ktorom dnes žije asi milión obyvateľov, nazývalo aj Caricyn a neskôr Stalingrad. Tunajšie úrodné stepi vždy lákali Tatárov a ďalšie kočovné kmene, pričom nových osídlencov vábili neskôr cári aj zo zahraničia. Volgograd je tiež dôležitým obchodným centrom, kde sa stretávajú viaceré obchodné trasy a veľká časť jeho bohatstva je vybudovaná na rope. Počas 2. svetovej vojny si toho mesto veľa vytrpelo. Viac však už v nasledujúcich riadkoch. 

volgograd

1670: Dobytie mesta kozákmi

Donskí kozáci žili na stepiach južného Ruska vo viacerých voľných skupinách jazdcov. Tunajšia úrodná pôda cárskej ríše patrila v tých časoch bojarom, ktorí za jej obrábanie požadovali veľmi vysoké dane. Mnohí roľníci preto opúšťali svoje domovy a utekali na juh, pričom ich počet čoraz viac stúpal.

V delte Volgy, v oblasti, kde sa veľká rieka rozdeľuje na niekoľko korýt a vlieva sa do Kaspického mora, sa v roku 1669 vylodil so svojimi mužmi kozák Steňka Razin (1630-1671). Jeho družina dva roky rozosievala hrôzu po Kaspickom mori a lúpila v Perzii. Keď sa vracali domov, do oblasti Donu, ich cesta viedla práve cez Caricyn.

Razin a jeho muži sa tu chceli najesť a oddýchnuť si. V miestnych hostincoch sa od farmárov dozvedeli, že často musia platiť príliš vysoké dane a kto nezaplatí, skončí vo väzení. Steňka rozmýšľal nad tým, že ak chcú kozáci žiť pokojne, budú sa musieť stretnúť v boji s bojarmi a všetkými ostatnými, čo si plnia kapsy na úkor roľníkov. Spustil tak povstanie proti majiteľom pôdy a nevoľníctvu. Jeho pôvodná armáda v počte 7.000 mužov čoskoro narástla na 200.000 povstalcov. Pridávali sa k nemu totiž aj mnohí roľníci, nevoľníci, ba dokonca niektorí cárski vojaci. Povstanie tak prerástlo v roľnícku a kozácku vojnu proti bohatým a urodzeným vlastníkom pôdy, v ktorých povstalci videli utláčateľov ľudu. Kozáci dobyli Caricyn, kde oslobodili všetkých väzňov a guvernéra mesta vhodili do rieky.

Okolie Volgy sa stalo obrovským bojiskom a boje postupovali od Caricynu ďalej na sever. V septembri 1670 však povstalcov porazili cárski vojaci pri pevnosti Simbirsk. Nebezpečné, ale zároveň dezorganizované povstanie zlyhalo. Tisícky kozákov boli následne popravené a vodca Steňka Razin bol prevezený do Moskvy, kde ho vypočúval sám cár. V júni 1671 bol napokon aj on popravený pred Kremľom. Rusi sa na vodcu kozákov, čo sa odvážil postaviť cárovi, dodnes pozerajú so zmesou strachu a obdivu.

1765: Nemecké osídľovanie oblasti

Už Peter Veľký sa začiatkom 18. storočia snažil okolie Volgy osídliť roľníkmi, aby oblasť ďalej neosídľovali kočovné kmene Tatárov, Kazachov a ďalších. V roku 1765 sem skutočne prišla skupina priekopníkov s nádejou na lepší život. Títo osídlenci boli prevažne Nemci, ktorí opustili Prusko kvôli ekonomickým problémom spôsobeným 7-ročnou vojnou. 

V tom čase vydala cárovná Katarína II. Veľká nariadenie, podľa ktorého Rusko pozývalo cudzincov, aby prišli a usadili sa v provincii podľa svojho výberu. Cárovná sľubovala všetkým kolonistom peniaze a pôdu. Jej sľub skutočne mnohých prilákal, pričom hlavným mestom nemeckej kolónie v Rusku sa stal Saratov. Šlo o mesto, ktoré sa architektonicky viac ponáša na Nemecko než na Rusko. Okolitý región sa stal s príchodom takmer 30.000 kolonistov významným hospodárskym centrom krajiny. Postavená tu bola napríklad najväčšia továreň na horčicu v Rusku, ktorej horčica Sareptska sa tu predáva dodnes. Počas 2. svetovej vojny boli neskôr tunajší Nemci násilne deportovaní na Sibír a do Kazachstanu.

60. roky 19. storočia: Caricyn bohatne vďaka rope

Koncom 19. storočia sa snažilo Rusko dohnať vo vývoji Európu a počet obyvateľov Caricynu stúpol desaťnásobne, a teda na 100.000 osôb. Mesto sa stalo obchodnou križovatkou a centrom južného Ruska, cez ktoré prechádzala jediná cesta spájajúca ruský sever s Kaspickým morom, teda Volga. Práve po nej cestoval na juh aj Robert Nobel (1829-1896), Švéd žijúci v Sankt Peterburgu. Ten sa zaujímal o lákavé čierne zlato, ropu, s ktorou mal čiastočné skúsenosti vďaka svojej predchádzajúcej práci s petrolejom. Robert sa rozhodol kúpiť pár ropných polí pri Kaspickom mori s malou rafinériou. Ropa sa ťažila v meste Baku, ktoré ležalo na hranici medzi Európou a Áziou, a v ktorom sa prvý ropný vrt spustil už v roku 1844.

Spolu s bratom Ludwigom Nobelom (1831-1888) sa Robertovi podarilo revolucionizovať ruský ropný priemysel. Bratia postavili ropovody, vytvorili prvý ropný tanker na svete a prišli s myšlienkou stavby železničných tratí popri Volge, aby sa tak ropa mohla po Rusku a za hranice prepravovať aj v čase, keď bude rieka zamrznutá. Nobelovci vybudovali v Caricyne tiež veľké prekladisko ropy, ktoré sa nazývalo Nobelovo mesto, a ktoré bolo doslova mestom v meste. Žili tu robotníci rafinérie a mali k dispozícii občianske vymoženosti ako školy či knižnice. Celý areál bol elektrifikovaný oveľa skôr ako zvyšok Caricynu a mesto vďaka Nobelovcom získalo aj prvý telefónny systém v Rusku. Ich továreň rástla a čoskoro prechádzalo cez Caricyn až 70% ropy vyťaženej v Baku, ktorá sa následne šírila po celom kontinente.

Len tak pre zaujímavosť, bratia Robert a Ludwig mali aj ďalšieho brata, Alfréda (1833-1869). Ten sa po rokoch života v Rusku vrátil do Švédska. Neskôr sa preslávil ako vynálezca dynamitu a na základe jeho poslednej vôle je dodnes udeľované významné ocenenie Nobelova cena.

Začiatkom 20. storočia sa Caricyn stal strediskom obchodu so surovinami v južnom Rusku. Po vypuknutí boľševickej revolúcie bola však Nobelova firma v roku 1920 znárodnená a potomkovia bratov Nobelovcov sa vrátili do Švédska. Šéfom zásobovacej služby sa v tom čase stal ambiciózny Gruzínec menom Jozif Vissarionovič Džugašvili, známy skôr ako Stalin (1878-1853). Mesto bolo neskôr pomenované práve po ňom Stalingrad.

21. august 1942 – 2. február 1943: Bitka o Stalingrad

Počas 2. svetovej vojny sa stalo mesto dejiskom veľkej bitky, ktorej stopy tu možno vidieť dodnes. V horúcom lete roku 1942 postúpila nemecká armáda až k Volge, Stalin však obyvateľom zakázal odísť z mesta. Aj ženy a deti museli pomáhať pri stavbe obranných valov a vylepšovaní obrany.

Pred náletmi Nemci najprv zhadzovali na mesto letáky, kde sa po rusky písalo, že Stalingrad je obkľúčený a jeho dni sú spočítané. O pár dní nato začali mesto bombardovať, Stalingrad sa ocitol v plameňoch a horela dokonca aj Volga, do ktorej vytekala ropa. Do novembra 1942 Nemci získali kontrolu nad takmer celým mestom a v ruských rukách už zostal len úzky pruh popri Volge.

Na úplnú evakuáciu už bolo neskoro a v zničenom meste tak muselo zostať asi 75-tisíc ľudí, z ktorých mnohí umreli od hladu alebo zimy. Nemci mesto takmer úplne zničili. V novembri 1942 sa ale proti nim spustila zo strany sovietskej armády obrovská protiofenzíva a po tvrdých bojoch sa podarilo nemeckú armádu obkľúčiť. Začiatkom februára 1943 sa napokon nemecká armáda vzdala Sovietom a jej vojaci skončili v zajateckom tábore Frolom. Počas bitky o Stalingrad padlo približne 150.000 Nemcov a vyše milióna Rusov.

1959-1967: Matka Vlasť volá

Po vojne bolo z trosiek Stalingradu vytvorené modelové komunistické mesto, pri ktorého rekonštrukcii pomáhali aj nemeckí vojnoví zajatci. Sovieti sa veľmi snažili, aby stopy po vojne zmizli z mesta čo najskôr a Stalingrad získal titul hrdinského mesta. Na smrť jeho obrancov sa ale nemalo zabudnúť a v rokoch 1959-1967 sa za týmto účelom pri meste staval pamätník, ktorému dominuje obrovská socha menom Matka Vlasť volá. Tá je so svojou výškou 85 metrov najvyššou sochou ženy na svete.

V čase  dokončenia sochy malo mesto už nejaký čas nový názov Volgograd. Toto meno zostalo mestu dodnes. V 60. rokoch bol pri Volgograde postavený aj park so sieňou vojenskej slávy nazývaný Mamajevova mohyla, ktorá sa stala najnavštevovanejším pamätníkom Ruska.

________________

Autorka: Monika Nosková

Zdroj: dokumentárny film Dejiny Ruska odhalené: Volgograd

Obrázok: russian.language.ru/upload/medialibrary/108/%D0%BC%D0%B0%D0%BC%D0%B0%D0%B5%D0%B2%20%

D0%BA%D1%83%D1%80%D0%B3%D0%B0%D0%BD.jpg

Pridajte komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.